Kaira - Čierna mačka alebo Obluda part 1

22. dubna 2011 v 23:33 | Vlea
Ahojky ľudkovia,
Je tu ďalšia časť Hudby v temnote temnoty. Je to súčasť 2. Kapitoly. Tu sa dozviete o detstve Kairy.
Je tu zopár vecí ktoré vám asi nepôjdu do hlavy, takže na konci budete mať takú menšiu vysvetlivku.
Prajem vám príjemné čítanie :)
Každý vie, že elfovia milujú svoje lesy a nenávidia sa s trpaslíkmi. Každý vie, že milujú svoju samotu, izolujú sa od okolitého sveta. Áno, je to tak aj naozaj.
My, elfovia nechceme mať nič spoločné s ostatnými rasami. Nechcemi byť závislí a chceme žiť len pre seba, pre svoju rasu.
Ale ani my, nie sme dokonalý.
Máme toľko druhov a každý je iný.

Moja rodina je ale iná. Úplne.
Niekto by dokonca povedal, že ani nepatríme medzi elfov. Sme proste taká veľmi divná rodinka, napodiv veľmi vážená. Aj napriek tomu, že všetko čo elfovia robia, robíme presne naopak.
To sme my, rod Loreline. Vždy len jedna osoba môže zdediť meno Loreline, ako právoplatný majiteľ. Len jedna osoba z rodiny.
Moja matka Sunagriel mala sestru Reinisiliel. Obe boli z rodu Loreline. Ibaže, iba jedna z nich mohla používať to meno. Zdedila ho moja matka a neskôr, keď sa zamilovala a spolu s mojim otcom začali pokračovať v šľapajách predchodzích nositeľov mena Loreline. Reinisliel, ktorej všetci hovoroili Reia sa tiež zamilovala, ale už nemohla používať meno Loreline.
Prečo to tak je, neviem. Niečo iba tuším.

Povinnosťou rodu Loreline, alebo tých čo majú právo toto meno nosiť, je udržiavanie kontakt medzi nami elfami a všetkými ostatnými rasami. Preto sme taký odlišný, od ostatných elfov. My nepozeráme na ostatné rasy z hora, nepohoršujeme sa nad ich problémamy a dokonca sa snažíme pomáhať aj v konfliktoch do ktorých elfovia vôbec nie sú zapletený.

Existuje jedno kráľovstvo. Elfské kráľovstvo, kde môžu žiť elfovia poboku so všetkými ostatnými rasami. Kráľovstvo Ebenia.

Som len malé elfské dieťa, ale videla som zo sveta viac ako ktorékoľvek iné elfské dieťa v mojom veku.
Teraz sme v kráľovstve Ebenia, o ktorom niekotrí rozprávajú ako o kráľovstve spojených rás.
Môj otec Ciel, je najlepším priateľom tunajšieho kráľa Veilliona. Ale neprišli sme sem kvôli ich priateľstvu.
Mama a otec išli za kráľom Veillionom, zatiaľčo ja, si môžem robiť čo len chcem.
Prechádzam sa okolo paláca ticho obdivujem tie rastliny čo tu sú, šťastný spev vtákov v korunách starých stromov. Krása. Toto je miesto, ktoré si chcem uchovať v spomienkach.
"Hej ty!" Ktosi preruší moje očarenie nad týmto miestom. Okolo mňa prebehne akýsi démon, ktorého prítomnosť narúša harmóniu na tomto mieste. Pokrčím ramenami. Spočiatku ma prepadli temné myšlienky, ale toto je Ebenia. Tu, nie je prítomnosť démona ničím výnimičným. Vie to každý, ale pre každého je to aj čosi veľmi nezvyčajné.
Pomaly idem ďalej.
Vždy je niekto, kto sa za niečím naháňa. Každý chce niečo dosiahnuť. Aj ja, ako dieťa, ktoré by nemalo mať také vážne myšlienky, sa za niečím naháňam.
Áno, za mojimi a bratovými snami.
"Mám ťa! Ty..." nohy ma zanesú až do blízkosti toho démona ktorý okolo mňa prebehol. Akýsi anjel sa pred ním snaží utiecť, ale nemá kam. Dostal sa medzi stromy, ktoré sú až príliš blízko pri sebe. Slepá ulička, akoby mohol niekto povedať.
"Necháááj hóóó!" rozbehnem sa ku nemu a chcem do neho aspoň drcnúť, aby som dala svojim slovám aspoň akú-takú váhu a anjel mohol utiecť.
Démonov nemám vôbec v láske. S rodičmi sme ich navštívili len zo dva razy a vždy to bolo rovnaké. Zlé.
Démona to prekvapilo, ale vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Jednoducho urobil krok nabok a ja som vo svojom rozbehnutom stave, nestihla zabrzdiť, alebo odbočiť zo svojho smeru. Napálila som si to rovno do kríkov. Aké hlúpe.
Démon ku mne pristúpil a vytiahol ma odtiaľ, držiac ma za golier.
"Čo chceš, krpec?" pýta sa s pohŕdavým pohľadom.
"Pusti ma!Pusti ma! Pusti ma!" kričím a popritom rozhadzujem rukami.
Púšťa ma. Ibaže nie tak, ako som si predstavovala. S hlasným žuchnutím pristávam zadkom na zemi.
"Nestojíš mi za takú námahu, krpec." otočí sa k miestu kde bol ten anjel. Ten tam už nie je. Takže sa znova otočí na mňa.
"Vieš koľko mi trvalo kým som ho našiel? Je to tvoja chyba, kr..." nenechám ho dohovoriť.
"Sklapni, blbec." pomaly sa staviam. Stále ma bolí zadok, ako som spadla. A za to môže tento démon. Zrazu si všimnem roztrhnutý rukáv. Sakra, moje nové šaty v čudu.
"Čo si to dovoľuješ?!" skríkne po mne. Už ma nezaujíma. Anjel je preč, asi v bezpečí, takže už ma to viac netrápi. Pomaly sa šuchcem preč. Nevšímam si jeho výkriky. Veď v konečnom dôsledku, čo mi môže? Som ešte len dieťa, dokonca menšie ako on.
Ale on mi nedá pokoja.
"Hej, krpec, mal by si mi to nejako vynahradiť. Kvôli tebe mi ušla moja obeť." frfle šuchtajúc sa vedľa mňa. Mlčím a kráčam ďalej. Snažím sa vychutnávať okolie tak, aby som o všetkom mohla porozprávať svojmu veľkému malému bratovy Kainovi. Hoci som mladšia, miluje moje rozprávania z ciest.
"Hej, krpec počuješ ma?"
"Hej, blbec, čo je hentamto?" šťuchnem do démona. Nakoniec mi možno jeho spoločnosť bude prospešná. Pozrie smerom ktorým ukazujem. Je tam akési podivné stvorenie s orliou hlavou, krídlami a levím telom.
"To nevieš, krpec?" zatiahne otrávene. Zastavím a pozriem na neho.
"No nieviem, blbec."
"Gryf"
"Wow, poďme bližšie." chytím ho a ťahám za sebou.
"Ani náhodou. Tie tvory sú pre niekoho ako si ty nebezpečné." zastaví sa po dvoch krokoch, čo sa mi podarí ťahať ho.
"Ale no ták! Nebuď bábovka." prevrátim oči a chcem ho ťahať ďalej. Ale on len pokrúti hlavou.
"Kvôli tebe mi utiekla korisť. Takže teraz si zlosť vybúrim na tebe, krpec." na jeho tvári je teraz zlovestný výraz. Vtáky vyleteli z kríkov. Okolo neho je zlá aura. Dokonca aj tie stvorenia, ktoré nazval gryfami, odleteli.
"A? Toto je Ebenia, tu je mier." slovo mier zdôrazňujem.
"Mne na mieri nezáleží, krpec. Čo s tebou len urobím..." tvári sa, že rozmýšľa a temná aura okolo neho naberá na intenzite. Povzdychnem si.
"Hej, blbec...." oslovím ho. Pozrie na mňa.
"Rozmýšľam, krpec." odpovedá.
".......si hrôzostrašný. Kroť sa." Už ako dieťa som musela byť troška uvedomenejšia. Vlastne, istým spôsobom závidím ostatným deťom. Majú taký kľudný život, môžu behať, skákať. Robiť čo len chcú, vôbec nemusia rozmýšľať nad vecami "Čo ak....." zatiaľčo ja, áno.
"Už viem, čo s tebou spravím!" zaraduje sa, chytí ma za hlavu a zdvihne. Nohy sa mi hompáľajú kúsok nad zemou. Viac ma zdvihnúť nemôže. Veď aj on sám je ešte dieťa. Bolí to.
"Hej, to bolí." švihnem nohou a trafím mu do kolena. Púšťa ma.
"Hej!" skríkne.
Chcem mu niečo odpovedať, ale zrazu je tu démon a dvaja elfovia. Nový démon sa veľmi podobá tomu, čo som ho teraz kopla. Elfovia sú z dvora. Tí, ktorí na mňa asi mali dávať pozor, keď som opustila záhradu.
"Slečna Kaira, odstúpte prosím od toho démona. Mohol by vám ublížiť." prehovorí jeden z elfov.
"Tento?" nechápem. "Veď je neškodný." dodávam.
"Slečna, je to Meon. Budúci vodca démonov. Podľa..." upresňuje mi druhý z elfov. Oči sa mi rozšíria prekvapením. Pozriem na démona ktorého som predchvíľou kopla.
"Takže ty si Meon?" pýtam sa.
"No, dúfam, že budeš mať konečne rešpekt." naširoko sa usmeje. Pristúpi k nemu démon a šťuchne do neho.
"Čo je otec?!" zhúkne na neho a jeho temná aura sa zväčší. Démon aj obaja elfovia poodstúpia. Len ja stojím stále na mieste. Obráti svoju pozornosť na mňa.
"Takže ty si Meon...." poviem zamyslene a postavím sa na špičky. Dám mu frčku do nosa. To je maximum kam dočiahnem. Okamžite sa chytí za nos.
"Čo to malo znamenať?!" temná aura v okolí sa znova zvýšila a démon s elfami odstúpia ešte ďalej.
"Slečna Kaira, prosím, choďte od neho ďalej. Vaši rodičia...." elfovia mi pripomínajú svet ľudí. Tam tiež všetci opakujú jednu vec stále dookola.
"Viem, viem. Mám si dávať pozor ale veď on vôbec nie je nebezpečný...." aj by som pokračovala ale výrazy elfov sú vážne vážne. Povzdychnem si. Možno majú predsalen pravdu.
"Veľa šťastia, Meon." usmejem sa a idem k elfom.
"Hej, počkaj! Niečo mi dlžíš!" zakričí za mnou. Otočím sa.
"Nabudúce až sa stretneme, hej? Teraz sa musím vrátiť." zamávam mu a odchádzam.

"To bol Meon Alair, však?" opýtam sa elfov kráčajúcich predo mnou keď už sme dostatočne ďaleko. Jeden z nich sa na mňa otočí a prikývne.
"Nevedela som, že je v Ebenii aj niekto....ako on." hovorím zamyslene ďalej. Meon je zaujímavý. Môj prvý objav.
"Ebenia je miesto pre všetkých, ako iste viete."
"Áno, viem, len je to... ako to povedať, prekvapujúce, že je tu. A vôbec, jeho aura nebola až taká strašná ako som počula." pokrčím ramenami. Vážne som počula, že jeho aura je hrôzostrašná. Všetci preháňali. Jeho aura nebola vôbec taká strašná. Len troška iná.
Obaja elfovia sa na mňa udivene otočia. Vidím im na očiach, že chcú čosi povedať, ale nakoniec sú ticho.

"Môžeme ísť?" pýta sa ma mama keď už som naspäť v paláci. Ona a otec sa s kráľom a kráľovnou porozprávali o čom bolo potrebné. Nebolo potrebné zdržiavať sa dlhšie. Prikývnem.
"Hej, ty!" okríkne ma ktosi. Kráľ s kráľovnou sa prišli rozlúčiť. Medzi nimi stojí chlapec, asi v mojom veku a ukazuje na mňa prstom.
"Áno?" neviem kto to je. Len tuším, že by to mohol byť princ.
"Robila si tu bordel, ospravedlň sa." Sánka mi klesne až na zem. Ja? Bordel? O čom to ten krpec rozpráva? Jedniný kto robil bordel bol ten démon Meon, nie ja.
"To povedz tomu démonovi Meonovi."
"Hovorím to tebe." Nič. Som ticho. Naši rodičia na nás len pobavene pozerajú.
"Tak?! Bude to?!" Náhle vo mne vzplanie hnev.
"Sklapni rozmaznanec!" vrazím mu. Myslela som, že mi niekto niečo povie, ale nikto nič. Dokonca aj keď už sme odišli z paláca a kráčame domov, sa moji rodičia len usmievajú. Nechápem. Čo je na tom smiešne?

"Bračééék! Sme domááá!" Vbehnem domov a utekám rovno do bratovej izby. S veľkým krikom sa mu hodím okolo krku. Vždy sa na neho strašne teším, pretože nemôže s nami chodievať preč. Tentokrát sme boli preč len na pár dní. Inokedy to býva dlhšie. Počas tej doby sa o neho starajú teda Reia a ujo Seiren.
"Kaira, už si doma?" podiví sa môj brat. S úsmevom prikyvujem a okamžite sa púšťam do rozprávania. Opisujem krásnu krajinu Ebenie, nehrôzostrašného Meona a rozmaznaného princa. Braček ma len počúva.

Na druhý deň musíme ísť znova kamsi preč. Kaina berieme so sebou. Vlastne, ja ho beriem so sebou. Rodičia o tom nevedia.
Naša ďalšia cesta je ku škriatkom, veselým a občas aj otravným stvoreniam. Vždy vyvedú nejakú hlúposť. Ostatne tak ako každý....

Poznámka autora: Elfské deti, sú troška vyspelejšie, čo sa myslenia týka a Kaira o to viac, že cestuje a musí vedieť oveľa viac vecí ako ostatné deti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama