15.Časť – Vzdávam sa!

20. června 2009 v 18:44 | vlea
Možno mi to trvalo dlho a možno krátko neviem, ale viem, že táto časť je predposledná.
Alespoň čo sa týka príbehu....
Radšej čítajte :)
Príjemné čítanie atď



Ja i Kain sme na druhý deň prišli do školy troška neskôr, ako sme plánovali. "Hej, Kain nemusíš už predstierať, že vy dvaja spolu chodíte. Už vieme čo ste zač." privítal Steaven Kaina a Stela sa podozrivo usmievala. "Ja viem, že viete." Odpovedal Kain s tajomným úsmevom. Steaven sa otočil na mňa. "Elwing, prečo vlastne pracuješ pre Mayu?" opýtal sa ma. Usmiala som sa najžiarivejšie ako som vedela. "Odkiaľ máš, že pre ňu pracujem? Máme len spoločné záujmy. To je všetko." Premeral si ma divným pohľadom. Na chvíľku som mala pocit, že ma prekukol. Otočil sa znova ku Kainovi. "Inak, kam včera Maya zmizla? Hľadal som ju ale nemohol som ju nájsť."
Kain pozrel na mňa a ja na neho. "Ak ju nespoznáš ani keď sa s ňou rozprávaš,..." začal Kain "....prečo ju hľadáš?" dokončila som ja. Nechápavo preskakoval pohľadom medzi nami dvoma.
"Čo všetko vy dvaja vlastne viete?" opýtala sa Stela. Očividne jej začínalo liezť na nervy, že si Steavna takto doberáme. "Čo všetko vieš ty?" opýtala som sa na oplátku.
"Vy dvaja ste horší ako hora bĺch." zafrfľal Steaven zmorene.
Vtom vošla do triedy učiteľka a začala sa nám hodina angličtiny. Po angličtine následovala matematika, potom chémia, biológia a nakoniec dve hodiny výtvarnej.
Deň sa skončil a my sa trúsime na obed. Ja a Kain si sadáme k prázdnemu štvormiestnemu stolu. Pridávajú sa ku nám aj Steaven a Stela. "Kam Maya odišla?" opýtal sa nás. "Nevieme." odpovedali sme zborovo. "Vy ste tieto odpovede nabyfľovaný, čo?" opýtala sa Stela, pričom sa vidličkou prehrabovala v obede. Ja ani Kain sme jej na to nič nepovedali. "Viete vy dvaja povedať aj niečo iné okrem naučených odpovedí?" opýtal sa Steaven z ktorého zlosť len tak sršala.
Znudene som si vzdychla. Obed ma dnes nelákal. Iba som do neho pozerala, akoby to bola hlboká bezodná priepasť do ktorej sa chystám skočiť. "Naše odpovede sú také, aké si mŕtvoly ako ste vy zaslúžia." odpovedal Kain, keď som sa ja nemala k odpovedi. Znavene som na neho pozrela, že niečo namietnem ale nakoniec som hlavu sklonila naspäť k tanieru. Aj tak by bolo zbytočné niečo hovoriť. Má pravdu. Naše odpovede sú primerané ich otázkam a správaniu. Keby to bolo obrátene a oni by lovili nás, nenechávali by nás takto sa topiť. To je pravda. Oni by nás dlho mučili, alebo by nás ihneď zabili. Ale je to takto a všetky posledné rozhodnutia, čo sa týkajú prežitia upírov, vytvorených nami, sú na mne. Bohužiaľ, keď chcem umrieť svojvoľne, na niečo normálne musím ich zabiť. Ale je to odo mňa dosť sebecké. Predsa len chcem umrieť na úkor životov ostatných. Je to spravodlivé? Nie, nieje ale ja iné riešenie nevidím, alebo nechcem vidieť.
"My niesme mŕtvoly." odporovala Stela, ale Steaven bol ticho. "Nebije vám srdce, pijete krv, nekrvácate tak čo ste? Mŕtvoly." zapojila som sa aj ja potichu. Keď som prehovorila Steaven na mňa chvíľu omráčene pozeral. "Ako vieš, že nekrvácame?" opýtal sa ma. "Na jednom z Vás som si kedysi dávno zlomila môj obľúbený nôž. Vieš koľko mi trvalo kým som ho zasa zlepila?" hovorila som potichu.
"Elwyn, chutí ti to?" opýtal sa ma Kain starostlivo. "Ani nie. Idem domov." odpovedala som mu a postavila sa. Kain sa začal stavať tiež. "Ty sa tu ale zostaň baviť s týmito mŕtvolami. Chcem byť sama." zastavila som ho a on si otrávene sadol naspäť. Odniesla som svoj obed a odišla.
Nechala som nohy, aby ma niesli kam sa im len zachcelo. Prišla som až k Big Benu. Tam som si našla lavičku a sadla si na ňu. Sledovala som čo sa deje okolo mňa.
Po pol hodinke si ku mne ktosi prisadol. "Je tu krásne, však?" opýtal sa ma. Musela som súhlasiť. "Áno." pozrela som na nezvaného hosťa.
Steaven. Čo tu preboha robí? Prenasleduje ma?
Postavila som sa. "Už musím ísť." povedala som a začala som sa zbierať z lavičky, hoci sa mi vôbec nechcelo. "Nemusíš ísť. Mne tu nevadíš, Maya." povedal a ja som ztuhla na mieste. "Ako vieš...." začala som, ale potom som sa na to vykašľala.
"Vy už viete, že my sme posledný, však?" opýtal sa.
Pomaly som prikývla. "Dúfala som, že ste už otrčili kopytá." zamrmlala som pozerajúc do zeme.
"Prečo?" opýtal sa a z jeho hlasu som počula prekvapenie.
"Lebo nechcem zabiť tých na ktorých mi záleží."
"Na nás ti záleží? Pochybujem, vykašľala si sa na Laira, Guľku o ktorých si hovorila, že ti na nich záleží. Ako ti môže záležať na nás?" z jeho hlasu bol počuť pohŕdanie a nechuť voči tomu čo hovorím a robím.
"Keby mi na Vás nezáležalo, nezaspávala by som s myšlienkou na Vás, netrápila by som sa vašim osudom. Komické, však? Ja sa trápim vašim osudom, hoci tým mojim je zabiť vás." ironicky som sa zasmiala. On na mňa len nechápavo pozeral. "Vieš, ja nechcem nikoho z vás zabiť a keď nad tým rozmýšľam, radšej zostanem žiť v samote až.... naveky, ako by som mala zabiť tým ktorých mám rada, hoci keď umriete vy ja môžem tiež umrieť. Len neviem, ži chcem na to čakať, ale nechcem ani aby musel umrieť niekto na kom mi záleží, len preto, lebo chcem umrieť ja. Divné však?" stále na mňa nechápavo pozeral. Po pár minútach sa jeho mozgové koliečka začali zasa točiť. "Takže ty, zabíjaš upírov len preto aby si mohla byť ..... smrteľná?" opýtal sa omráčene. Prikývla som. "Prečo, chceš byť smrteľná? Prečo chceš umrieť?" opýtal sa ma stále na mňa nemo pozerajúc. "Predstav si, že žiješ príliš dlho na to, aby si si mohol premyslieť všetko čo sa deje a mení. Vieš, žijem už dlho, na naše meradlá som v celku mladá alebo v strednom veku, ale pre mňa je to veľmi dlhý čas a to z jediného dôvodu. Zažila som toho tak veľa, že niektorý z môjho druhu o toľkých zážitkoch nemajú ani tušenia, hoci do mňa stále hustia, že si nekonám svoju prácu. Je to naozaj flustrujúce, počúvať ako ti niekto večne píly uši o tom aký si neschopný. Zamysli sa nad tým a možno to pochopíš." pomalými krokmi som sa vydala domov.
Zrazu vedľa mňa išiel Steaven. "Čo po mne ešte chceš?" opýtala som sa, pričom som škrípala zubami. "Záleží ti na mne?" opýtal sa ma, takmer nečujne.
Vzdychla som si. "Viac ako by mi záležať malo a viac ako si dokážeš predstaviť. Prečo ťa to zaujíma?" hľadela som do zeme.
"Asi to už vieš, ale ...... ja ťa ľúbim." odpovedal mi a ja som k nemu nenápadne zdvihla pohľad. Pozeral sa na mňa akoby som bola.... neviem, pripomínalo mi to pohľad Eliota na moju sestru. Ale to bolo dávno, veľmi dávno. Pohľad som rýchlo sklopila a tvárila sa, že som nič nepočula.
Predbehol ma, postavil sa predo mňa a tým ma zastavil. Chcela som ho obísť, ale chytil ma a donútil ma zdvihnúť pohľad. "Povedz, si šťastná?" opýtal sa ma, pozerajúc mi do očí. "Áno a nie zároveň." chcela som mu uhnúť pohľadom, ale nešlo to. "Prečo?" opýtal sa ma a stále mi pozeral do očí. "To, ťa nemusí zaujímať." pošepkala som. "Ale mňa to zaujíma. Maya, pochop ....." začal, ale vtom ma pustil. Medzi nami stál Kain. "Nechaj ju napokoji." zavrčal na Steavna. Očividne mal nervy, veľmi veľké nervy. Steaven sa skrčil, očividne pripravený na útok. Položila som Kainovi ruku na rameno. "Poď, pôjdeme domov." pošepkala som, ale on sa nepohol ani o milimeter. Šťuchla som mu do ramena. "Kain, ideme." povedala som hlasnejšie. Steaven nejavil žiadne známky toho, že by nechcel zaútočiť a Kain bol tiež pripravený na útok.
"Vy dvaja sa správate horšie, ako keď sa stretnú myš s mačkou. Ste normálny?" opýtala som sa ich s prudkým odporom v hlase. Nič. Ani sa nepohli.
Napadla ma iba jedna jediná myšlienka, ktorá ich mohla prebrať, raniť ich a mňa konečne dostať z pocitu viny, že ich mám rada oboch.
"Fajn, tak sa tu roztrhajte aj na kusy. Pre mňa za mňa, ale v tom prípade sa vidíme naposledy. Zbohom, určite budete mať dosť času nad rozjímanínm." zaštebotala som a rozbehla sa preč. Obaja sa za mnou okamžite vydali. Ja, som im ale urobila škrt cez rozpočet. Jednoducho som sa zmenila na obyčajnú pouličnú mačku. Prebehli okolo mňa, div, že o mňa nezakopli.
Mačacími očami, som začala sledovať svet okolo seba.
Začala som sa predierať ulicami. Myslela som si, že mi to pomôže vytrepať z hlavy to, čo som tým dvom povedala. Bohužiaľ, vôbec mi to nepomohlo.
Kráčala som ďalej a ďalej, až pokiaľ som sa nedostala až k Big Benu.
Sakra, zasa som pri tých hodinách. Je to vôbec normálne aby všetky moje cesty po ktorých idem, keď utekám končili pri Big Bene?
Obraciam sa tej hlúpej veži s hodinami chrbtom a kráčam domov. Alebo skôr na miesto, ktoré v tejto krajine volám domovom.
Tesne pred domom sa premieňam naspäť. Nemám náladu starať sa o to, či si to nejaký človiečik všimol, alebo nevšimol. Vchádzam do nášho bytu, kde na pohovke bok po boku sedia Kain a Steaven. Vyzerajú ako najlepší priatelia. Vo dverách smerujúcich do obývačky stojím ako obarená. "Konečne si doma!" vykríkol Kain nadšene a Steaven sa žiarivo usmial. "Dajte mi pokoj." Zneje moja strojená odpoveď a vchádzam do svojej izby pričom za sebou zatváram dvere.
Schmatnem ruksak a balím najdôležitejšie veci, bez ktorých sa jednoznačne nezaobídem. Vychádzam z izby s ruksakom na chrbte. Už som sa takmer obúvala, keď vtom ma za jednu ruku schytilo niečo alebo skôr niekto mojej teploty a za tú druhú niečo alebo niekto teploty ľadovca. Okamžite som prestala. Toto bola vzbura, ktorej som sa nemohla brániť. Alebo som skôr nechcela.
Odtiahli ma až ku gauču na ktorý ma donútili posadiť sa. Sadla som si a sadli si aj oni. Obaja na sedačku. "Tak, čo po mne chcete?" opýtala som sa vecne. Chcela som čo najskôr vypadnúť. Odsťahovať sa. Je mi jedno čo ale, chcela som ich dvoch vídať čo najmenej. "Vyber si jedného z nás." Vybafli na mňa obaja naraz.
"Nevyberiem si ani jedného. Ešte niečo?"
"Maya, jedného z nás si jednoducho musíš vybrať. Ani jeden z nás nevie na čom u teba je a…." začal Steaven a ja som mu skočila do reči.
"Steaven, nemusím nič. Nemusím tu s vami teraz ani sedieť. Nevyberiem si ani jedného z vás a je mi jedno či viete na čom ste alebo nieste, naozaj."
"Prečo si nevyberieš ani jedného z nás?" opýtal sa Kain.
"Radšej by som umrela ako jednému z vás ublížiť. Oboch vás mám veľmi rada. Dokonca, musím povedať, že Vás oboch ľúbim, aj keď mi to pripadá, akoby som bola rozdelená na dve polovice. Preto, si nevyberiem ani jedného z vás. Neviem, ktorého z vás mám radšej." Moja odpoveď bola prostá, ale mňa z nejakého neznámeho dôvodu aj tak pichlo pri srdci, keď som im toto musela povedať. Obaja sa zatvárili ranene, no šťastne zároveň. "Musím sa s vami rozlúčiť. Na teraz." Povedala som, postavila sa a zmizla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Melissa Melissa | E-mail | Web | 20. června 2009 v 20:53 | Reagovat

jej to uz som citala cele (na skype) a pisem znovu moc moc moc pekne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama