Padajúca Hviezda

16. května 2009 v 12:29 | vlea
"Vždy keď vidím padaťhviezdu, cítim, akoby zhasol život, tak ako aj hviezda padá." hovorila som si raz sama pre seba, keď som stála vonku v parku a uvidela som spadnúť hviezdu. "Prečo?" vybafol na mňa voľakto s kríkov. Od ľaku som priam nadskočila a začala sa obzerať okolo seba. Keď som nikoho nevidela pomyslelasom si že sa mi to iba zazdalo. "Prečo?!" vybafol ten voľakto ešte raz. "Neviem." odpovedala som zatiaľčo som sa obzerala, keď zrazu som uvidela voľačo sa pohnúť v kríkoch. Prišla som ku kríku a odhrnula ho. "Kevin?" opýtala sa neveriacky a keď uvidel môj výraz v tvári začal sa rehotať. "Bože, ten tvoj výraz v tvári je na nezaplatenie! A ešte ako si sa tvárila keď som na teba vybafol! Škoda že so sebou nemám foťák!" smial sa. "Kevin.... je z teba mŕtvola!" zrevala som a chytila ho za golier. Začala som ho fackať a hlava mu poletovala z jednej strany na druhú. "Tebe šije či čo? Si sa zbláznil, takto ma sledovať? Ja som si vždy myslela že ty si taký leňochod." hovorila som medzi jednotlivými fackami, keď zrazu, mi chytil ruku a stále s úsmevom mi povedal. "Ja leňochod niesom. Ja som spáč!" Ja som na neho len obarene pozerala a po chvíli som sa začala smiať.
"Prepáč že som ťa tak vyfackala, ešte ťa to bolí?" opýtala som sa Kevina keď sme išli z parku. "Bolí." povedal šúchajúc si líco, pričom sa stále usmieval. "Stavíš sa u mňa a ja ti na to dám ľad!" povedala som rozhodne a ťahala ho ku mne domov. "Č-čo? A-a to musím ísť ku Vám? Určite sú tvoji rodičia doma...." vzpieral sa a ja mu na to rozhodne. "Sú preč, som doma sama. Poď." povedala som mu a snažila ho ťahať ku mne domov. Nakoniec sa mi to podarilo, a ako-tak úspečne som ho dotiahla až do bytu. Stál v chodbe ako socha a ďalej som s ním nemohla ani pohnúť. "Poď ďalej, neodseknem ti ruku." uškrnula som sa a pozvala ho ďalej. Po dlhej chvíli sa konečne rozhýbal a vošiel do kuchyne. "Čo ak áno?" zasmial sa.
Ako som vyťahovala z mrazáku ľad zaČula som zo svojej izby "Áááá!!!" hodila som ľad na zem a rýchlo zavrela mrazák. Keď som dobehla do svojej izby, uvidela som Kevina pod hromadou kníh. "Preboha, čo to tu stváraš?" opýtala som sa keď sa vyhrabal spod kníh. "Ehm, noo ja ...." došli mu slová a ja som na neho hodila vražedný pohľad. "...... toto je tvoja izba?" opýtal sa nakoniec priblblo a ja som ho schmatla za rukáv a ťahala za ruku do kuchyne. "Nie, to je izba môjho psa." povedala som mu na to ironicky. "Ty máš psa?" opýtal sa priblblo a ja som mu jednu strelila. "Dám ti ten ľad a pôjdeš..." zavrčala som, hodila som mu sakel ľadu a išla dať knihy na miesto, ticho dúfajúc že sa pomaly vytratí.
Keď som vošla do kuchyne, Kevin mal ľad rozdelený do dvoch sáčikov. Jeden si držal na pravom líci a druhý zasa na ľavom. "Myslela som si, že si už išiel." zamumlala som a onzdvihol pohľad. "Prepáč." povedal iba a mne až ústa padli na zem. "On sa vie ospravedlniť! Chalan, ktorého všetci v triede nenávidia kvôli tomu aká je sviňa. Jediný chalan s ktorým sedím v lavici, a s ktorým nikto iný nechce sedieť len ja." "Ty poznáš slovo prepáč?" opýtala som sa uštipačne. Zazrel na mňa a povedal "Predstav si poznám, otázne je či ich poznáš ty." odpovedal mi rovnako uštipačne. Pre zmenu som na neho zazrela zasa ja. "Ja ich poznám." zafrfľala som. "Mier." usmial sa a podal mi ruku na uzmierenie. Chvíľu som pozerala na jeho ruku a už som otvárala ústa že ma ani nehne uzatvoriť mier, keď vtom som si to rozmyslela a zdvihla ruku. Podala mu ju a povedala "Mier." Pustili sme sa a Kevin si ďalej pritláčal ľa na líca. "Ukáž mi to." povedala som a odtiahla som mu ruky od líc. "Ou, ja som ťa dobre doriadila, ak sa ťa bude niekto zajtra v škole pýtať, kto ťa tak doriadil povedz že nejaký chalan." uškrnula som sa. "Ak sa vôbec zajtrajška dožijem." odpovedal mi na oplátku. "Prečo by si sa nemal?" opýtala som sa ho prekvapene. "Keď to takto pôjde ďalej ufackuješ ma k smrti!" zasmial sa a ja som sa začala tiež smiať.
"Už ťa to nebolí?" opýtala som sa ho. "Nie, ale..."odmlčal sa a nakoniec ani nedopovedal. "Aké ale? Bolí ťa to alebo nebolí?" opýtala som sa ho mierne zarazene. "Žiadne." povedal pozrajúc na zem, aby sa vyhol môjmu skúmavému pohľadu. "Ja už radšej pôjdem." povedal po chvíli a zdvihol sa zo stoličky. "Dobre, a nechceš aby som ťa išla aspoň kúsok odkopnúť?" opýtala som sa ho až prehnane starostlivo, začo som si vyslúžila pohľad masového vraha. "Nie, ďakujem." zavrčal. "Dobre, tak ahoj." povedala som a otvorila som mu dvere. Pomaly z nich vyšiel a odišiel domov.
Na druhý deň v škole.
Prišla som do školy a ako obyčajne som si sadlado lavice. Zrazu sa strhol hurhaj a vo dverách triedy sa objavil Kevin. "Ako zvyčajne. Musí prísť za veľkého hurhaju, aby ho nikto neprehliadol." vzdychla som si smutne a išla s Kamichi do papieníctva neďaleko. "Tebe sa páči Kevin?" opýtala sa ma Kamichi, lenčo sme vytiahli päty z triedy. Mne od prekvapenia až slina zabehla. Pozerala som na Kamichi akoby som práve spadla z jahody. "Čo na mňa tak pozeráš? Myslíš si že celá trieda je slepá? Šak na Vás dvoch je vidno tá vaša láska." uškŕňala sa Kamichi a ja som bola čoraz červenšia až som bola taká červená ako tá najčervenšia ceruza. "P-p-poďme radšej rýchlo do toho papierníctva...." povedala som aby som odbočila od témy keď vtom zazvonilo. "Už môžeme ísť akurát tak do triedy." uškrnula sa Kamichi a nahodili sme spiatočku do triedy.
Pani učiteľka vošla do triedy a začala nám vysvetlovať záhady nášho "milovaného" rodného jazyka, keď zrazu povedala. "Ou, a ešte som zabudla, Kevin tu je posledný týždeň. Ide do zahraničia, tak sa ku nemu správajte v posledné dni lepšie ako inokedy." Ja som pozrela raz na učiteľku, potom na Kevina a potom zasa na učiteľku. Zdvihla som výnimočne ruku. "Ano?" opýtala sa učiteľka ale ja som si to na poslednú chvíľu rozmyslela a povedala som "N-nič." Kevin na mňa prekvapene pozrel. Prešlo ešte niekoľko hodín, kým konečne nadišla veľká prestávka.
Všetci vybehli z triedy ako stádo kráv a za nimi bola hotová spúšť. Len ja som išla pomaly, potichu ako duch a keď som vyšla von sadla som si pod brezu a pozerala na oblohu. Rozmýšľala som. Rozmýšľala som ani sama neviem nad čím, keď zrazu. "Buuuuu!" ozvalo sa spoza mňa, no ja som len ticho sedela a utápala sa v svojich vlastných myšlienkach. "Buuuuu!!!!" ozvao sa spoza mňa ešte raz a hlasnejšie. Ja nič. "Heeeej!" zatriasol mnou Kevin. "Žiješ ešte alebo sa prechádzaš myšlienkami po záhrobí?" pýtal sa ma a ja som sa konečne akoby prebudila z myšlienok. "Hej, hej žijem..." povedala som mu sklesnuto a postavila sa. "Si v poriadku?" opýtal sa ma Kevin a ja som mu len proste odpovedala. "Áno." Ale on sa s takou odpoveďou neuspokojil a opýtal sa ma ešte raz. "Naozaj si v poriadku? Odkedy učka oznámila môj odchod... si akási sklesnutá." Pozeral na mňa a ja som sa mu otočila chrbtom. "Som!" povedala som namosúrene a po tvári mi začali stekať slzy. "Fakt?" opýtal sa ma a ja som sa mu tentoraz otočila tvárou. Mala som červené oči od plaču a zrúkla som na neho. "Sa ma pýtaš že či som v poriadku?! Sa ma pýtaš? Keď TY tu budeš už iba tento týždeň!?" rozbhla som sa preč a odvtedy som s ním neprehovorila ani slovo až doteraz.
"Prečo až doteraz?" opýtala sa ma moja kolegyňa ktorá si všimla aká chodím večne zamyslená. "Odišiel, a ja som sa s ním ani nerozlúčila, až teraz, niekedy som sa odvážila zdvihnúť telefón a zavolať mu. Ospravedlnila som sa mu. Strašneľutujem, toho čo som kedysi urobila." hovorila som a kolegyňa na mňa pozerala akoby som bola z inej planéty. Akoby som bola marťan. "A čo sa stalo potom?" opýtala sa. "Nič." odpovedala som jej jednoducho a pozrela som na hodinky. "Bože, to je už tak neskoro? Musím ísť domov, Šmudla čaká." Povedala som a rozbehla som sa domov. Nastúpila som na električku a išla až na konečnú. Keď som sa konečne dotrepala domov, zazdalo sa mi, že niekoho vidím u mňa v okne. "Preboha...." vzdychla som si a utekala po schodoch až na dvanáste poschodie. Keď som konečne zastavila pred bytom bola som vyšťavená ako citrón z odšťavovača. Zaštrngotala som kľúčami a odmkla. Vbehla som do bytu ako fúria a keď som uvidela iba otvorený balkón s úľavou som si vydýchla. "Šmudli, si v pohode?" opýtala som sa mačky ktorá sa mi obšmietala okolo nôh. Zobrala som ju na ruky a začala ju hladkať. Pomaly som ju odniesla do kuchyne a dala jej jedlo do misky a vymenila som jej aj vodu. Pokým ona jedla a pila, ja som zavrela balkón a sadla si na sedačku. Zasa som sa zamyslela. "Vrr vrrr vrrr." ozývala sa Šmudla keď mi ležala na nohách. "Tuším si dneska všetko zjedla..." usmiala som sa a hladkala som ju, keď zrazu. "Cŕŕŕŕŕn!!!!" začal zvoniť zvonček. "Kto to len môže byť?" opýtala som sa sama seba. Šmudla sa rýchlosťou blesku postavila na nohy a schovala sa za sedačku. "Vždy sa bojí toho prekliateho zvončeka." zamrmlala som a začala som revať. "Už ideeeeeeeem!!!!" zvonček prestal zvoniť. Otvorila som dvere. Pred dverami stál poštár a v rukách držal kyticu červených a čiernych ruží. "T-t-to je pre mňa?" opýtala som sa keď vyslovil moje meno. "Áno." odopovedal jednoducho a podal mi kyticu. "Dovidenia." povedal a odišiel. Ja som stála vo dverách ako obarená a keď som sa konečne rozhýbala že vojdem do bytu uvidela som Šmudlu ako vybehla z dverí a uteká preč. "Šmudlaaaaa!" začala som rúkať a kyticu som rýchlo hodila na stôl a snažila sa šmudlu dobehnúť. Konečne som dobehla dole ku dverám bytovky a Šmudla poslušne čakala pred dverami na mňa. "Šmudla, ja ťa asi dorazím." zavrčala som a schmatla ju. Pomaly som sa terigala hore schodami. Konečne som prišla k bytu a začala sa hrabať po vačkoch. Kľúče nikde. "A sakra." zafrfľala som a tak som prešla k vedľajším dverám a zaklopala. "Ahoj, Kamichi zabudla som si doma kľúče, prosím Ťa u Vás som nechala náhradné keby voľačo..." a ani som nedopovedala a Kamichi mi už strkala do ruky kľúče. "Ďakujem." povedala som a ona mi zabudchla dvere pred nosom. Odomkla som si a zabuchla za sebou dvere. Pustila som Šmudlu, ktorá sa mi radšej ihneď pratala z cesty a hodila som sa na posteľ. "Tie kvety, od koho asi sú?" začala som rozmýšľat. Postavila som sa a išla sa pozrieť na kvety ktoré mi priniesol ten poštár. Prišla som ku kvetom a zobrala ich do ruky. Na stole som mala vázu v ktorej boli už kvety zdochnuté a tak som len vymenila kvety a bolo. Keď som išla okolo stolu všimla som si papierik. Zobrala som ho do ruky a prečítala čo na ňom bolo napísané. "Keď hviezda padá, niekoho život padá." prečítala som nahlas a čítala som to dookola asi päť krát. Prezliekla som sa do niečoho v čom som sa cítila dobre a išla som do parku.
"Tak ako kedysi sledujem hviezdy... tak ako kedysi som... sklamaná." pošepkala som do tmy. Sledovala som hviezdy, sledovala až pokým som v tráve nezaspala. Zobudila som sa po nejakom čase, ale zobudila som sa vo svojej posteli, v mojom byte. Vedľa mňa ležala Šmudla a keď som sa postavila z postele všetko vyzeralo normálne. Vošla som do kuchyne a tam sa svietilo. "Čo sa to tu deje?"opýtala som sa. Uvidela som niekoho sedieť pri stole a čítať noviny. "Kevin?" opýtala som sa pomaly a on na mňa pozrel. "Kto iný?" usmial sa. "Kevin!" zakričala som plná šťastia a vrhla sa mu okolo krku. "Prepáč, prepáč mi to... Prepáč..." vravela som a pritom som plakala. Neviem však či som plakala od šťastia alebo od smútku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama