9.Časť - Čistokrvný upír

16. května 2009 v 12:22 | vlea
Zastavila som sa na hranici, nášho kráľovstva. Na hranici, cez ktorú neprekročil jediný človiečik či trpaslík. Dnes, už bola výnimka aj to, aby túto hranicu prekročili len upíri a elfovia, tí zo svojich domovov ani nevychádzajú. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla z ochrany nášho lesa, z ochrany hranice, cez ktorú ak prekročím, musím si pomôcť sama. Z troch strán sa na mňa vyrútili traja upíri. Paráda. Raz som sa rozmáchla mečom a hlavičky sa im skotúľali na zem. Ich telá padli hneď za hlavami. Myslela som si, že to bude horšie. Nepredpokladala som, že bude stačiť len takto málo. Naozaj, som zabudla, čo Arion dokáže? Čo dokážeme keď sme spolu? Vzdychla som si. To sú úvahy na dlhý čas, ktorý mne, teraz chýba. Je očividné, že ten starý upír, vyzbieral potvory z celej zemegule. No, možno na niekoľko indivíduí. Urobila som niekoľko krokov dopredu a zastavila sa. Zašuchotala tráva, popukali halúzky, ale stále sa po mne nič nedriapalo. Divné. Žeby tu boli vlkodlaci? Nie, nie to je nemožné. Ha, vlkodlaci už takmer vyhynuli. Z nich je tak, ako aj z pôvodných upírov len mýtus, legenda, ktorá asi neožije. Ale aj tak je naozaj divné, že tak silné stvorenia ako upíri a vlkodlaci takmer, alebo úplne vyhnuli, zatiaľčo také slabučké a v podstate krehučké stvorenia, ako sme my elfvoia prežili. Ktovie prečo tomu tak asi je? Oprela som si Ariona o plece. "Heeej, vy oživlé mŕtvoly, poďťe seem! Ja tu na Vás čaaakáááám!" zahučala som, tým krv pijúcim potvorám pozvánku na smrť. Bolo to ako na zavolanie, ale čo čert nechcel. Prišiel aj ten hnusný upír, ten ktorý ich sem priviedol. Bolo ich určite sto. Teda, viac ich bolo na sto percent, ale iba sto, ma obkľúčilo. "Prečo, nezabiješ ich stvoriteľa? Mala by si to jednoduchšie." oznámil mi ten upír. "Neviem kto ich stvoril a navyše načo? Takto je to zábava." zazubila som sa a začala som okolo seba rúbať, sekať a všeliako sa zaháňať Arionom. Nebudem opisovať každý kúsok úderu, úskoku atď. Neviem až tak podrobne opisovať boj. Ale aby ste vedeli, je to naozaj paráda. Bol to úžasný pocit, keď so svojím mečom splyniete v jedno a vy cítite, ako ste prešli cez mäso upíra, ako ste ho zabili. Ja som sa v tom boji vyžívala, keď vtom predomňa skočil ten starý upír a ja som ho zabila. Všetci ostatný upíri sa rozpadli na prach. Prekvapene som sa začala obzerať okolo seba. "Čo? To čo je?! Toto bol podraz." mumlala som, akoby ma niekto zradil. "Ten starý dedo sa mi musel postaviť do rany. Nemohol mi nechať troška viac priestoru." Pomaly som sa terigala okolo hranice lesa, hranice kráľovsva. Všade boli len kôpky prachu, inak nikde nebolo po neživej duši (upírovi) ani slychu. Pošmykla som sa na voľačom červenom a svet sa mi rozkrútil. Spadla som na zem. Doteraz som bola od blata, teraz som už aj od červenej tekutiny, ktorá na mňa kvapká zvrchu. Och, to je teda výhra. Počkať, počkať od červenej tekutiny čo na mňa kvapká z vrchu?! Ráchlosťou blesku som na nohách a pozerám nad miesto na ktorom som stála. Tam nieje nič, alebo už teraz tam nič nieje.
Cítim, ako sa mi cez hruď prediera niečo ostré a studené. Prebodáva mi to hruď skrz na skrz a zrazu, chlad pomíňa a ja cítim, ako zo mňa vyteká krv.Otáčam sa a za mnou stojí upír. Krvácajúci upír a ...... upír čistokrvný. Upír, z druhu upírov o ktorých si všetci mysleli, že sú už iba legendami. Minulosťou, ktorá sa nevráti. Minulosť, však klope na dvere a dožaduje sa pozornosti. Teraz nastal čas, aby sa z nášho druhu stal druh lovený a na pokraji vyhynutia. Predpokladám. Tvár toho upíra je mi povedomá. Koho mi tak veľmi pripomína? Rozmýšľam, rozmýšľam a medzitým sa mi rana v hrudi hojí. Upír na mňa pozerá rovnako skúmavým pohľadom ako ja na neho. "Miky Jingel?" opýtala som sa opatrne a zakašlala som. Upír na mňa vyvalil oči "Odkiaľ ma elf pozná?" "Čistokrvný upír, ja som si myslela, že už sú iba v legendách. To je teda irónia, ani som nevedela, že som mäso brala od čistokrvného upíra, ale aj tak, čo robil čistokrvný upír na Aljaške a čo robí tu?" opýtala som sa. Miky odstúpil. "Maya Nekosaima?" opýtal sa neveriacky. "No nie, prerastený škriatok. Samozrejme, že som to ja. Čo ma nespoznávaš?" nadvihla som obočie. Pokrútil hlavou. Zamračila som sa. To sa moja podoba čoby človeka až tak veľmi líši? "Oj, prepáč, nenapadlo ma, že sa moja podoba človeka, tak veľmi líši." ospravedlňujúco som sa usmiala. "No, to nevadí...." zamumlal a nôž alebo to čím ma prebodol schoval za seba. "Ale zaujímalo by ma, prečo si ma chcel zabiť a prečo si Steavnovi povedal, že som na Slovensku." pustila som sa do neho. "No, chcel som sa zbaviť rodinky čo lovila upírov, ktorých si elfovia sami vytvorili aby svet neprišiel o nejaký druh. Asi som sa pomýlil." ospravedlňujúco sa usmial. "Prečo myslíš?" "Maya ktorú poznám by nezabíjala." uškrnul sa. "Miky ktorého poznám ja, nieje čistokrvný upír, ale obyčajný človek." "Maya ktorú poznám tiež je človek a nie elfka." "Fajn, ale teraz fakt, prečo myslíš, že si sa pomýlil?" "Lebo neverím, že by si to bola ty, čo zabila toľkých upírov. Alebo tvoja rodina." "Tak tomu uver, lebo teraz keby sa ten blbý upír čo ich stvoril, nehodil na čepeľ môjho meča ešte by som sa vyžívala vo vraždení a plienení tých oživlých mŕtvol. Ale aj tak nechápem, ako je možné, že sa rozpadli. To by sa potom mali rozpadnúť všetci. Nie?" "Teoreticky áno, pokiaľ sa od toho čo ich premenil neodpútali tak veľmi, že na neho zabudli a nepočujú čo im hovorí." zasmial sa. "čo je?" "Vieš, je to irónia, že sa Vám podarilo napodobniť úplne verné kópie pôvodných." "Aha, to nieje smiešne. Mám starosť naviac." "Prečo? Nechceš mi hádam povedať, že naozaj patríš k jednej z tých rodín. Nemôžeš ku nim patriť. Im sa rany takto nehoja, už som ich niekoľko zabil." Na tvári sa mu objavil úsmev. "Koho z nich si zabil naposledy?" opýtala som sa. Chvíľu hľadal v pamäti. "Neviem. Neviem ho opísať, ale tesne pred smrťou hovoril niečo o svojich súrodencoch, alebo rodine?" rozmýšľal. "Keby si videl jeho podobu, spomenul by si si?" zamračila som sa. Ak je toto ten upír čo zabil môjho posledného žijúceho brata, tak som ..... v kaši. V riadnej kaši. Alebo, možno ani nie. "Vyzeral asi nejak takto?" opýtala som sa a po chvíli som zmenila svoju podobu, na podobu môjho brata, ktorý umrel ako posledný. "Áno, presne takto. Akoto, že je to jeho verná kópia podoby?" očičká mu zjavne mierne zažiarili. Zmenila som sa naspäť. "Ty - si - zabil - môjho - brata." zavrčala som cez zaťaté zuby. "Nemal loviť." povedal potichu mna svoju obranu. "Tak potom by si mal zabiť aj mňa! Už viem, prečo mizli tí čo vyšli z lesov bez toho, že by sa krili. Už to viem, ak Vás prežilo viac, vy ste nás likvidovali, kedy sa Vám zachcelo, a keď ste nás našli." hovorila som nahnevane. Veď kto by nebol nahnevaný, keď zistí niečo, čo bolo zahalené rúškom minulosti. Už viem, prečo nám hovorievali aby sme sa nesnažili zistiť čo sa stalo kedysi, aby sme sa nešpárali v minulosti. "Ja som jediný. Posledný zo svojho druhu." zamumlal zasa a sklopil zrak a hlavu sklonil. "Tak toto je paráda! TY ma chceš zabiť, lebo lovím upírov ale ja ťa zabiť nemôžem lebo by ma zabili starší, za to, že som ťa odpravila ako posledného zástupcu svojho druhu. No nieje to irónia? Ja nemôžem zabiť teba, ale ani ty mňa." uchechtla som sa na toľkej irónii. Až teraz som si všimla, že krváca. "Odkedy upíri krvácajú?" "Odjakživa. Teda tí pôvodný." "Paráda, takže si smrteľný." odfukla som si flustrovane. "Iba krvácam, ale nič to nieje." usmial sa.
"Maya, čo sa to tu deje? Kde si?!" kričal Kain ktorý ma očividne hľadal. Obzrela som sa. Nebol nadohľad, ale jeho hlas sa stále približoval. "Je mi fuk, čo si a prečo si tu, ale mňa nemôžeš zabiť, lebo pokiaľ nezabijem posledného upíra, čo je umelý, som nesmrteľná, asi tak ako ty, hoci krvácam. Takže odíď a už nikdy sa sem nepriblíž." zdvihla som hrdo bradu. Istými krokmi som ho obišla a kráčala ďalej. "Maya, nechcela by si sa vrátiť na Aljašku?" opýtal sa Miky za mnou. Zastala som. "Prepáč, Miky, ale nechcem a ani nemôžem." Vtom oproti mne vyšiel Kain. "Och, som rád, že si v poriadku, Maya. Ani si nevieš, predstaviť aký som mal strach." láskyplne ma objal. "Vieš predsa, že nemôžem umrieť. Nemaj strach, zato ty si mal zostať za hranicami pokiaľ sa nevrátim. Ty môžeš umrieť, ak by tu bol ešte nejaký upír." "To je tvoj frajer?" opýtal sa Miky spoza mňa pohŕdavo. "Vypadni už, lebo sa nebudem pozerať na to, že som ťa poznala ako človeka a ani na to, že si čistokrvný. Zbohom, navždy." odpovedala som mu. Odišiel až po pár minútach. "Kto to bol?" opýtal sa Kain. "Starý priateľ a zároveň aj čistokrvný upír. Posledný z prastarej rasy, ktorú sme tak verne okopírovali." Keď som to povedala, Kain sa očividne naľakal. "Neurobil ti nič? Niesi zranená?" začal sa strachovať. "Nie, nie som v poriadku. Len .... už vieme kto zabíjal tých čo lovili upírov. Bol to on. On zabil môjho brata, ak nie všetkých okrem mojej sestry." smutne som si vzdychla. "To je mi ľúto, Maya." zmohol sa len na slová ľútosti. "Nemusí, sme jedna z rodín čo ich loví. Je samozrejmé, že raz ich musel niekto zabiť." pousmiala som sa. "Maya, dostal som nápad." prehovoril pomaly a po dlhej odmlke. "Aký?" Zdvihla som pohľad. "Teraz, sa asi upíri budú skrývať medzi ľuďmi, tak čo keby sme sa vmiesili raz medzi študentov základnej, strednej, vysokej alebo voľajakých pracovníkov. Jednoducho tam, kde by sme mali pocit, že sú upíri. Neuľahčilo by nám to lovenie?" Očičká sa mi rozžiarili. Toto bol úžasný nápad. "Povedala som ti už niekedy, ako veľmi ťa ľúbim?" opýtala som sa rozžiarene. Kain sa usmial "Samozrejme." "Tak v tom prípade si úžasný! Začnime hneď teraz! Chcem, to mať čo najskôr za sebou! Chcem aby sme ich rozdrtili keď ešte nevedia o tomto masakre tu!" priam som sa triasla od vzrušenia a návalu toľkej radosti. "S radosťou vypadnem z tohto lesa. Už je to tu nudné!" zasmial sa. Ruka v ruke sme sa rozbehli do lesa. Rozdelili sme sa akurát keď sme si išli po batohy s vecami. Dobehla som domov a nahádzala kopu vecí do batoha. Hodila som tam aj nejaké staré obrazy a veci. Nezabudla som ani na deky, rukavice a nejaké tie spoločenské šaty. Nechýbali ani zošity a perá. Po pol hodine som vyšla z domu a utekala na miesto kde sme sa pustili. Kain tam už čakal a nedočkavo podupkával. Skočila som mu do náručia. "Konečne. Trvalo ti to." zamrmlal, keď sme sa pustili. "No prepáč, ale ja niesom ako ty! Nezabudni zmeniť podobu." upozornila som ho. Z lesa sme vykročili v podobe ľudí. Kráčali sme do Nového mesta nad Váhom na stanicu. Nasadli sme na najbližší vlak, čo išiel do Bratislavy. V Bratislave sme nasadli na lietadlo ktoré letelo najskôr. To lietadlo letelo do Francúzska. Keď sme konečne docestovali, zastavili sme sa v Paríži, pri Eifelovej veži. Vo Francúzsku, konkrétne v Paríži sme sa obaja prihlásili na strednú školu, kde sa podľa nášho úsudku skrýva niekoľko upírov.......

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama