8.Časť - Jazierko a spomienky

16. května 2009 v 12:21 | vlea
Prešlo už niekoľko dní odo dňa, kedy som sa vrátila domov. Kain mi doma pomáha s prácami ako utieranie prachu atď. Upratujeme aj v skriniach a skúmame, čo tam vlastne je. "Čo je toto?" opýtal sa Kain, keď našiel voľajakú krabicu, plnú listov. Tá krabica bola mojej sestry. Listy sme povyberali z obálok a začali sme ich čítať. "To boli listy pre moju sestru od Eliota." skonšatovala som po pár minútach. "On ju naozaj ľúbil. Myslel som si, že je to len voľajaký podraz z jeho strany." "To isté som si myslela aj ja. Možno, by som mu niekedy keď sa s ním ešte stretnem, mala povedať, že žije." zamyslela som sa. "Staraj sa o svoje problémy, Maya. Predsalen, je to na Traile, či mu povie, že je blízko, na dosah ruky." uvedomil ma Kain. "Asi máš pravdu. Mám ešte veľa problémov." vzdychla som si a spomenula na Steavna a Mikyho. "Napríklad?" Nestihla som odpovedať. Zazvonil mi telefón. Mala som ho hneď vedľa seba. Nevedela som kto to volá a tak som chcela zdvihnúť. Vtom, ma ale prepadla bolesť hlavy a s bolesťou prišli aj hlasy Steavnových myšlienok.
Tak, som tu v Bratislave. Mám šťastie, že je dnes zamračené. Teraz mi zostáva, len nájsť Mayu. Dúfam, že si nemyslela, že ju nechám len tak odísť. Ani sa so mnou nerozlúčila a Guľku s Lairom mi nechala na krku. Zaujímalo by ma, kde asi tak je. Kadiaľ sa asi ide na stanicu? Kde zoženiem taxík?
Zdvihla som. "Áno?" prehovorila som do telefónu. "Maya, som rád že si v poriadku! Práve som v Bratislave. Prišiel som ťa navštíviť. Kde si? To som ja Steaven." ozvalo sa v telefóne. Zalapala som po dychu a telefón mi vypadol z ruky. Kain na mňa pozeral ako na ducha. "Maya, Maya si v poriadku?" pribehol ku mne. Omámene som prikývla, ale aj naďalej som pozerala kdesi do prázdna, ako mŕtvola. "Nie, ty niesi v poriadku. Kto to bol? Maya, prosím povedz mi čo sa deje." Preglgla som. "On-on je v Bratislave." pošepkala som. "Kto on?" "JAAAA!" zakričal Steaven do telefónu, lebo celý náš rozhovor počul. Kain sa hodil po telefóne a pricapil si ho k uchu. Čo ma prekvapilo, bolo, že s ním vedel zaobchádzať. "Neviem kto alebo čo si, ale nechaj Mayu napokoji. Tu jej je dobre. Vypadni z tejto krajiny!" zahučal do telefónu a zložil. Pozrel na mňa. Ja som si držala hlavu a pritom som sa rehotala. "Maya?" opýtal sa opatrne. "Som v poriadku, len mi na teba prišiel smiešny pohľad, keď si telefonoval." znova som sa zasmiala a vtom ma zasa prepadla bolesť a myšlienka.
Kto to len sakra bol? A čo sa stalo Mayi? Musím ju čo najskôr nájsť. Bohužiaľ, budem musieť asi pár dní počkať na Stelu, Laira a Guľku. Nabudúce asi zvolím pomalšiu cestu, lebo kto sa ponáhľa, ten má smolu. Musím ju nájsť skôr ako ju ten magor čo ma zložil zraní, alebo jej niečo vyvedie.
Zrútila som sa. Asi mám až príliš labilné nervy, ale už zasa som odpadla. Teraz, to však bolo iné. Teraz to nebola tma a nekonečno. Teraz, som videla, ako ma Kain ihneď zobral do náručia a niesol ma do mojej izby, v ktorej sme ešte poriadok nerobili. Položil ma na posteľ, ktorá bola troška zaprášená. Potom viem, že som sa dostala kdesi do voľajakej izby. Asi to bola hotelová izba. Poobzerala som sa okolo seba a na posteli som uvidela sedieť Steavna. Vyzeral dosť ustarane. Pozeral do zeme. Zrazu zazvonil telefón. Zdvihol ho. "Áno, som na izbe 212. Áno, áno zajtra vyrazíme. Guľka a Lair si určite potrebujú oddýchnuť. Je mi jedno ako ich sem prepašuješ ale rob, Stela! Nemienim ju kvôli tebe stratiť!" zložil. Prešiel ku oknu a pozrel sa von. "Maya, keby si to nevedela a ja nebol taký hlúpy, povedal by som ti, že ťa ľúbim." pošepkal do prázdna. "Lenže, ja ľúbim Kaina." povedala som, ale on, ma nepočul. Otočil sa smerom k dverám, cez ktoré práve vošla Stela s Guľkou a Lairom. "Guľka, kam máme kúpiť potom lístky?" opýtal sa Steaven. Nad Guľkou sa objavil duch mojej sestry alebo niečo také. "Smer Nové mesto nad Váhom. Otázne, ale je to, či chce, aby ste prišli. Ja by som chcela, aby ste sa stretli, ale má to niekoľko háčikou." pozrela na miesto kde som stála. "Ty ma vidíš?" opýtala som sa. Tajomne sa usmiala a prikývla. "Nechcem, aby prišiel. Nechcem aby sa s Kainom stretol." povedala som jej aby im to povedala. "To vie, len ona, či tam máme alebo nemáme prísť a keďže mám o ňu strach idem tam." vyhlásil Setaven rozhodne. "Nechce aby si prišiel." prehlásila Traila. "A to hovorí kto? Ty?" zavrčal Steaven. "To vraví ona. Je tu, aj keď ju nevidíte." hodila im pravdu do xichtu surovo. "K-kde stojí?" opýtala sa Stela omráčene, lebo Steaven nebol schopný slova. Traila ukázala presne na miesto kde som stála. "O-odkedy si tu?" opýtal sa Steaven pomaly. "To je jedno, odíď." Traila po mne pretlmočila. "Nieje to jedno! Chcem ťa vidieť! Chcem sa s tebou porozprávať! Chcem vedieť, či si v poriadku!" kričal Steaven. "Je jedno, či ma budeš vidieť. Je jedno či sa budeme rozprávať, lebo odkedy si sa tu objavil treští mi hlava, počujem tvoje myšlienky. Doteraz som bola v poriadku, doteraz som bola šťastná! Mohla som ísť kam som len chcela a mohla som konečne povedať Kainovi, že ho ľúbim! Konečne som sa odtrhla od toho hrozného bremena, od upírov. Možno som sa odo toho odtrhla nachvíľu ale to nevadí, lebo preto, aby žil urobím čokoľvek. Nechcem aby si sa vrátil. Odíď a postaraj sa prosím o Guľku a Laira. Nikdy na teba nezabudnem, ale vždy budeš len priateľ." Traila to pretlmočila s hrubým hlasom, že mi do očí vytriskli slzy. Naozaj, ona to hovorila neciteľne a surovo. Steaven ostal pozerať na miesto kde som stála ako obarený. "Ideme domov." pošepkal Stele ale Stela protestovala. "Nie! Nájdeme ju a presvedčíme sa o jej slovách!" "Stela, nemá to cenu! Ideme domov. Hneď!" zavelil Steaven a už sa viac nepozrel na miesto, kde som stála. Pozerajúc do zeme vyšiel z miestnosti a odišiel dole po schodoch. Stela na mňa zagánila. "Si horšia ako my, hoci nám vyčítaš, že sme bez citov. Toto si nezaslúžil." aj ona odišla a za ňou aj Lair a po chvíľke nad Guľkou zmizol duch mojej sestry a aj ona odišla. Všetci odišli a ja som tam len stála a rozmýšľala.
Všetko sa premenilo na tmu a ticho, ktoré mi začalo liezť na nervy. Ticho a tma a ja len stojím na mieste.
Otváram oči a nad sebou vidím ustaraný pohľad Kaina. "Si v poriadku?" pýta sa. Prudko sa posadím až sa mi hlava zatočí. "Myslím, že áno." "Čo sa ti zdalo? Plakala si." uvedomil ma Kain a ja som začala nanovo plakať. "Stratila som ho." šepkala som. Kain ma pohotovo objal. "Neviem, koho si stratila, ale ak si to, budeš želať pôjdem za ním a ihneď ti ho privediem." "Nie, to nesmieš. Toto je môj problém. Hlavné teraz je to, že sme spolu a on odlieta najbližším lietadlom z Bratislavy." usmiala som sa na neho a rýchlo si utrela slzy. Na moje udivenie, zožral mi to aj s navyjákom. Uveril mi. Asi niesom až taká priehľadná, keď klamem. "To je ten, kvôli ktorému ťa bolela hlava?" opýtal sa ustarane. Prikývla som. "Za to, že ťa tak trápi by som ho najradšej zniesol zo sveta, ale to by si mi asi neodpustila." pošepkal. Zasmiala som sa "Možno nie a možno áno." "Povedz mi, čo by si povedala na to, že by som išiel na lov s tebou, keď by si išla?" Od prekvapenia som až otvorila ústa "T-to by si pre mňa urobil? Len ty a ja?" opýtala som sa neveriacky. "Pre teba všetko." Hodila som sa mu okolo krku. "Ďakujem!" vykríkla som. Naozaj ma veľmi potešil. Nechcelo sa mi odtiaľto odísť, najmä nie s vedomím, že by som Kaina nejaký čas znova nevidela. Nechcela som sa od neho odlúčiť. Nie teraz, keď som si uvedomila, čo pre mňa naozaj znamená. On má rád mňa, ja neho čo viac nám môže chýbať? "Ľúbim ťa, ľúbim ťa a navždy ťa aj ľúbiť budem." pošepkala som šťastne. Kain sa veselo zasmial. "Ty ma budeš ľúbiť navždy a ja ťa budem ľúbiť ešte dlhšie ako navždy." Začal ma štekliť. "Nie, nerooob!" kričala som so smiechom, ale Kain ma šteklil aj ďalej. "Toto ťa šteklí?" opýtal sa a pošteklil ma zasa. Začala som sa zvíjať, aby som zabránila ďalšiemu štekleniu. Smiala som sa, až ma boleli ústa. "Nie, nie Kain, to stačí. Prosím, prosím!" skuvíňala som v kŕčoch smiechu a vyhýbania sa štekleniu aj keď sa mi to nedarilo. "Mayaaa." urobil na mňa psie očká. "Nieeee!" zasmiala som sa. Došteklil ma. Chvala bohu.
"Ďakujem." vydýchla som s úsmevom. "Takto, som sa nezabavil odkedy si odišla." priznal Kain s úsmevom od ucha k uchu. "Heej? Tak to by sme mali napraviť!" zasmiala som sa a už som bola na nohách. "Schválne, či si nezlenivel za tých tuším tristo rokov!" zasmiala som sa a začala utekať. Kain ma začal naháňať. Chytil ma asi po piatich minútach. "No, čo zlenivel som?" opýtal sa a pobozkal ma. "Nie, ale si pomalší ako si bol kedysi." zasmiala som sa po chvíľke. "Nemysli si, že bude všekto také ružové." uškrnula som sa a zmizla. "Heej tu soom!" zakričala som spoza jedného zo stromom. Kain bol ihneď na mieste odkiaľ som kričala, ale ja som bola uža zasa inde. "Maya, toto mi nerob!" zanariekal ale aj tak ma ďalej prenasledoval. Takto to išlo asi hodinu, keď sme sa dostali k malému jazierku, ku ktorému som si sadla a sledovala hladinu s úsmevom na tvári. Tu ma Kain konečne dobehol. "Pamätáš sa na dobu čo som občas zmizla a objavila sa až po pár dňoch?" opýtala som sa potichu, keď stál za mnou. "Áno." odpovedal a sadol si vedľa mňa. "Bola som tu. Vždy som bola tu. Tá voda, je nádherná. Toto jazierko má aj meno. Samo mi ho prezradilo." Sadol si vedľa mňa a objal ma okolo pliec. "Ja viem, mne tiež prezradilo, že si tu bola a aj svoje meno." pošepkal. Prekvapene som na neho pozrela. "Naozaj? Toto jazierko, musí chcieť aby sme boli spolu." Znova som s úsmevom pozrela na hladinu jazierka. Kain si smutne vzdychol. Pripomenul mi Steavna. Pozerám na hladinu jazierka a vtom sa na jeho hladine objavuje strhaná, smutná a vyhladnutá Steavnova tvár. Niečo kričí, a podľa toho, ako som dokázala odčítať z jeho pier kričí aby som ho zabila, aby som ho prišla zabiť, ako jedného z upírov. Zavrela som oči a hlavu som si položila na Kainovo rameno. Už nikdy ho nechcem vidieť. Nechcem o ňom počuť. Chcem, len aby zmizol ale neumrel. Ak by umrel on umriem i ja. Možno, aspoň tak to cítim. Akoby ma s ním spojovalo nejaké neviditeľné vlákno, ktoré sa tiahne, po celej zemeguli len aby nás spojilo. "Kedy vyrazíme na lov?" opýtal sa Kain potichu. "Neviem, chcela by som ich čo najskôr vyzabíjať, ale zasa nechcem zabiť tých na ktorých záleží mňe a mojej sestre." Kain ma pohladil po hlave. "Ak chceš splniť úlohu rodiny, budeš musieť, ale môžeš to nechať aj na ďalšiu generáciu." na tvári sa mu mihol úsmev. Slabo som ho tľapla po líci. "Na ďalšiu generáciu? Tá nebude, lebo ja som posledná." "A? Čo keď si posledná. Vždy je nádej." lišiacky sa usmial a objal ma. Tentoraz už ma naozaj objal, pevne a lásky plne. Jemne som sa mu z objatia vymanila. Ďobla som mu do čela. "Staraj sa o svoje záležitosti, čo sa týka ďalšej generácie a ja sa budem starať o tie svoje. Dohodnuté?" opýtala som sa a hlas som mala tvrdý a studený. Zamračil sa. Videla som ako otvára ústa, že mi začne odporovať, ale vtom som v jeho očiach zazrela čosi ako šancu. Pomaly prikývol. "Súhlasím. Nateraz.!" "Super." usmiala som sa a vyzula som si topánky. Nohy som strčila do studenej vody. "Počuj, mohli by sme vyraziť aj zajtra?" opýtal sa Kain opatrne. "Hej mohli, prečo tak náhle?" prekvapene som na neho pozrela. "Tak..." zamumlal Kain a pozrel do trávy. "Hmm... to som zvedavá čo chystáš. Pamätáš si dúfam, že nemám príliš v láske prekvapenia." Zaškeril sa. Keď sa takto škerí, určite to nedopadne dobre a určite nemá ani nič dobré zalubom. "Viem, pamätám si ešte na to prekvapenie, čo ti dal Eliot. Ozaj, čo sa s tým úbohým zmutovaným netopierom stalo?" "Rio mi ho zhabal a robil na ňom pokusy. Keď som ho dostala naspäť už to nebol netopier ale dokaličená myš. Nakoniec som ho nechtiac pridala do šalátu. Priplietol sa mi medzi zeleninu a nechtiach som ho tak aj pokrájala." Kain nasucho preglgol. "Dúfam, že tak neskončím aj ja, keby som sa ti plietol pod nohy." zavtipkoval. Zasmiala som sa. "Neboj sa teba by som nepokrájala do šaláta!" Tak som sa smiala, až som sa za brucho chytala. Nakoniec som spravila hlasné ČĽUP a bola vo vode. Kain sa mi začal rehotať. Chytro som vyliezla z vody a začala ho ťahať k takému útesíku, čo bol na jednou časťou jazierka. Neuvedomil si moju lesť. Troška som ho strčila a ..... Chytil ma za ruku a spolu s ním som čľupla do hlbočiny jazierka. Keď som sa vyplavila nad hladinu a nadýchla sa, čosi alebo skôr ktosi ma chytil za nohu a stiahol pod vodu. Bol to Kain. Teraz som si spomenula, na naše sny, ako budeme skúmať moria a oceány a vo všeobecnosti pod hladinou. Snívali sme o tom, že budeme žiť pod hladinou. My dvaja a nikto iný. Budeme sa hrať a zabávať. Pod hladinou ma pobozkal. Bolo to úžasné, nádherné a ja neviem čo všetko ešte. Priala som si aby tá chvíľa nikdy neskončila. Oblapila som ho okolo krku a on mňa okolo pása. Bozkávali sme sa. Stále sme sa bozkávali. Už sme sa museli vynoriť, došiel nám vzduch. Aká škoda. Vynorili sme sa. Kain sa nadýchol a znova ma chcel začať pozkávať. Položila som mu ruku na pery. "Stačilo." pošepkala som. Sklamane mi pozeral do očí, ale poslúchol ma. No i tak, ma stále nepúšťal. Asi dúfal, že si to rozmyslím. Spustila som ruku z jeho pier a znova ho oblapila okolo krku. Hlavu som si položila na jeho rameno. Vo vode sme sa nemuseli ani len hýbať, udržali sme sa na hladine. "Toto jazierko.....myslíš...že chce aby sme boli šťasný?" opýtal sa Kain pomaly a potichu. Zamyslela som sa. "Nie, ja si skôr myslím, že nám plní naše tajné priania." odpovedala som rovnako potichu. Ani jeden z nás, nechel pokaziť túto atmosféru. Po chvíli som sa roztiasla. Začala mi byť zima a bola som tak povediac neschopná pohybu. Kain si to všimol a troška roztrasene ma vzal do náručia. Pomaly sa začal preplavovať vodou, čo bolo troška náročné. Ja som sa v jeho náručí schúlila do klbka. Bol taký úžasné teplý. Konečne sa vyteperil z vody a okrem ľahkého vánku v korunách stromov, bolo počuť to jeho člapotanie po suchej zemi. Roztrasene som sa zasmiala. Bolo to akoby niekto pílil drevo a Kain sa ma mierne zľakol. Nechtiac ma pustil na zem a ja, keďže som bola od hlavy po päty mokrá, vytvorilo sa okolo mňa alebo skôr podomnou bahnité územie a všetok tento humus sa na mňa začal lepiť. Keď som sa pozviechala zo zeme, Kain sa válal po zemi. Nie však od toho, aby sa usušil alebo, preto, že ho niečo bolí. NIE! On sa na mňe rehotal. Keď sa pozviechal, zmenili sa strany. Zasa som sa začala rehotať ja na ňom a po chvíľke sa aj on zasa rehotal na mne. Naozaj, divná situácia. Po hodine sme sa vrátili do môjho domu, celý zablatený. Ja som mala v mojich dlhých vlasoch chumáče trávy a blata. Kain na tom nebol o nič lepšie. Obaja sme vyzerali akoby sme sa váľali v blate. "Pane, pane máme tu problém!" pribehol mladý elf ku nám s krikom. "Aký, Leosion?" opýtal sa ho Kain a zbystrel. Ja som nezúčastnene prebiehala pohľadom medzi Kainom a Leosionom. "Prvý z tých upírov, čo sme vytvorili ešte žije. Sme obkľúčený upírmi! On, on ich sem doviedol. Možno niesú všetci, ale stačia na to, aby nás zničili." hovoril Leosion vystrašene. Zbystrela som. "Vie tu voľajaký elf okrem mňa a Kaina zabíjať upírov?" opýtala som sa. Leosion pomaly prikývol "Niektorý elfovia nás učili ako ich zabiť keby bolo treba, ale ....." "Fajn, takže dostanú sa cez hranicu lesa?" Pokrútil hlavou a mne sa na tvári objavil blažený úsmev. Začala som si mädliť ruky "Paráda, tak v tom prípade ich pomaly vykynožím a nebudem musieť ísť ani tak ďaleko." Skôr ako mi Kain alebo Leosion stihli niečo povedať, som sa rozbehla do domu, cez plece si prehodila tulec so šípmi a okolo pása si zapásala opasok, v ktorom som mala pochvu na meč, ktorý bol kdesi, kam ma musel zaviesť Kain. Vybehla som z domu. "Kain, kde je Arion?" opýtala som sa. Tak sa volá môj meč, Arion. Kain si smutne vzdychol. "A nechceš to nechať radšej na ostatných?" opýtal sa. Pokrútila som hlavou "Makaj Kain. Nemáme na to celý deň. Určite vieš aj ty, že čím viac budeme otáľať, tým viac ľudí bude premenených a to ja nechcem. Ak by sme to nechali na ostatných, museli by sme zabíjať vlastných, čo by boli premenený na upírov. To asi nechceš. Takže, ma zaveď k Arionovi." S ďalším zmoreným vzdychnutím ma zaviedol ku stromu, pod ktorým bol zapečatený a bezpečne ukrytý Arion. Jeden z koreňov vyŕčal nad zem. Sklonila som sa ku nemu a pohladila ho. "Arion, Arion Leona Arion reoa." pošepkala som. Koreň sa pohol a pod ním sa objavila dutina, na ktorej konci sa zaleskol Arion. Nad dutinu som nastavila ruku a po pár minútach mi do nej narazil Arion. Pevne som meč zovrela.
Konečne. Konečne sme zasa spolu Arion. Môžeme, sa znova oddať našej spoločnej vášni. Vášni zabíjania upírov. Konečne sme spolu a môžeme pokračovať. Môžeme byť spolu, brániť sa, zabíjať a pomstiť tých čo padli.
Nechala som sa chvíľku unášať myšlienkami radosti a slasti. "Ďakujem Kain. O niekoľko dní by sme mali byť naspäť. Dovtedy nech nikto nevychádza za hranicu lesa. Nechcem niekoho nedopatrením zabiť." Nečakala som na odpoveď. Zmizla som skôr ako stihol čokoľvek povedať.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama