12.Časť - Nevedieť

16. května 2009 v 12:24 | vlea
Je osem hodín ráno a my, už sedíme na svojich miestach v škole. Kain sa usmieva a ja prevraciam očami. "Prečo sme museli prísť tak skoro? Ja som vždy chodila najmenej päť minút po zvonení." Frfľala som si pre seba a Kain sa aj naďalej usmieval. "S tebou je teda debata." Otočila som sa k tabuli. Vošla učiteľka. Pozerala som na ňu ako na vraha. Bola bledá asi ako môj spolusediaci a krásna ako upír. Niekoho mi strašne pripomínala. Teraz sme mali výtvarnú. "Tak, žiaci, dnes máte voľnú tému." Povedala a ja som si uvedomila, že všetci majú na lavici výkres. Všetci okrem mňa. Obzrela som sa. Kain mal na tvári stále úsmev a na lavici výkres. "Zradca." Zavrčala som a prihlásila sa. "Áno, uhm…kto si?" učiteľka na mňa pozerala. "Ja, teda my sme prišli len včera. Som Elwing Moir a ospravedlňujem sa Vám, že nemám výkres." Učiteľka na mňa nechápavo pozrela. Keď som svoj pohľad sklopila na lavicu, mala som tam výkres. "Ďakujem." Povedala som Steavnovi. Všimla som si totiž, že on si vyťahoval z lavice ďalší. "Nieje začo." Odpovedal mi. Začali sme kresliť. Skončila hodina a ja som svoj výkres obrátila tak, aby nebolo vidno, čo som nakreslila, alebo skôr načrtla. Otočila som sa ku Kainovi. "Čo kreslíš?" opýtala som sa. Tak ako aj ja, aj on výkres otočil tak aby nebolo vidno, čo je na ňom nakreslené. "Tajomstvo." Odpovedal s tajomným úsmevom. "Zasa tajomstvo. Toto je strašné." Zafuňala som. "Moir, Lier máte ísť za riaditeľkou!" zakričal na mňa a Liera voľajaký žiak odo dverí. Lier? Bože, kto to môže byť? Veď tak sa volala j Steave….. Nie, on je už mŕtvy…. Vyšla som z triedy čakajúc na Liera. Môj spolusediaci po chvíli vyšiel tiež. "Ty si Lier?" opýtala som sa vykoľajene. "Áno." Odpovedal vecne a bok po boku sme sa vybrali do riaditeľne. "Čo kreslíš?" opýtala som sa, lebo sme museli prejsť takmer celú budovu školy, ktorá vôbec nebola malá. "Ja ti poviem čo kreslím, až keď mi povieš čo kreslíš ty." Odpovedal mi. Moja odpoveď bola celkom jednoduchá. "Netopiera za ktorým je množstvo očí bez majiteľa. Ty?" "Ja nekreslím niečo až také masochistické. U mňa je to líška, vlk a dievča v zasneženej krajine." Zamyslela som sa. Všetko to tak pekne zapadá do skladačky. Futbal a pocit dežavú, líška, vlk, dievča a zasnežená krajina, meno Steaven Lier a všetko ostatné. Je vôbec možné, že by toľko ešte prežil? Žeby prežil tých tristo rokov? Nie, nie toto je niečo čo vylučujem…. Prišli sme pred riaditeľňu. "Čo si myslíš, že po nás riaditeľka chce?" opýtala som sa. Neodpovedal, len otvoril dvere, vošiel a pridržal mi ich. Ako dokonalý džentlmen. "Ako dokonalý džentlmen." Nemohla som si myšlienku ne chat len pre seba. Očividne som ho tým pobavila, pousmial sa. Riaditeľka sedela za svojím stolom a už nás sledovala pohľadom. "ˇPrečo ste nás dali zavolať?" opýtala som sa vecne. Riaditeľke sa na tvári oblavi úsmev. Vyzerala staro a mlado zároveň. Dokonca by som povedala, že mi pripomína anjela. To je asi len moja predstavivosť, hoci keď sa jej lepšie prizerám a pohrávam sa s touto myšlienkou, mohla by to byť pravda. Vyzerá tak mierumilovne a navyše, veľa príslušníkov z iných rás žije, tak akoby boli ľudia. No, čo už. Možno je človek a možno nie. "Naša škola zakladá zmiešané družstvo futbalistov, hocjakej vedove kategórie. Chcela by som sa Vás opýtať, či by ste sa do toho družstva nechceli pridať. O vás oboch som z ostatných škôl na ktorých ste študovali, počula veľa chváli. Napríklad ty Elwing, si vraj vynikajúca brankárka a ty Steaven vynikajúci útočník. Všetci hovorili, že lepších hráčov futbali nemali." Zamračila som sa. "Prepáčte, ale ako to myslíte?" opýtala som sa a Steaven vedľa mňa sa zasmial. Prekvapene som na neho pozrela. "Myslím si, že ti je jasné, že dieso človek. Spoznávaš takmer každú rasu. Teda aspoň tak sa hovorilo o tvojich rodičoch a mám pocit, že si to zdedila." Riaditeľka sa usmiala. Vzdychla som si. "Toto nieje fér, ale prijímam to, lebo očividne musím." Riaditeľka prikývla. Obrátila sa k Steavnovi "A ty? Pridáš sa k nášmu týmu?" Svoju mierne vykoľajenú pozornosť som obrátila na Steavna. Všimla som si jeho krátky pohľad smerom ku mne. Prikývol, ale nič nepovedal. Riaditeľka sa usmiala. "Tak som rada, že súhlasíte. Môžete ísť." Ukázala na dvere za nami. Steaven sa už otočil a zasa, ako pravý džentlmen mi otvoril dvere. "Ja som v tom týme dobrovoľne nasilu, ale keď už mám za niekoho hrať, povedzte mi kto alebo skôr čo ste?" opýtala som sa a nato Steaven zavrel dvere s hlasným buchnútim. Pozrela som sa ku dverám. Stál vnútri a očividne na mňa čakal, alebo nie? "Čo myslíš, že som?" opýtala sa riaditeľka. "Anjel." Vyhlásila som rezolútne. "Máš pravdu, ale prezradíš aj ty mne čo si?" opýtala sa s tajomným úsmevom. "Vy viete, že ja som človek. Obyčajný smrteľný človiečik. Dovidenia." Otočila som sa na päte a išla ku dverám, ktoré som si chcela s vlastnou pomolo otvoriť. Steaven bol rýchlejší a otvoril mi. Vyšli sme von. "Ako si vedela, že je anjel?" opýtal sa potichu, keď sme kráčali smerom k triede. Neodpovedala som mu. Načo? Čo nevie, to mu neublíži, ale teraz ma aj tak najviac trápi to, že je v našej prítomnosti anjel. Mnohý by asi povedali niečo v štýle, že noačo keď je tu anjel? Ale toto nieje noačo! Tam, kde sa vyskytuje anjel by sa zabíjať nemalo, nech je účel akýkoľvek. V prítomnosti anjela nemáme zabíjať! A to je problém. Toto by som mala povedať Kainovi ihneď ako sa naskytne príležitosť. Už sme boli pri triede. Ruku som už-už pokladala na kľučku, keď mi Steaven zatrasil cestu. "Ako si vedela, že je anjel?" zopakoval svoju otázku. "Neviem, jednoducho som to vedela." Povedala som mu po pravde, ale on mi podľa všetkého nechcel veriť. Odmieta mi veriť. "Ty mi neveríš, že som človek?" opýtala som sa vecne a spustila ruku z kľučky. Ako to tak vyzerá, chvíľku si počkám, kým sa dostaneme do triedy. Pokrútil hlavou, na znak nesúhlasu. "Myslela som si. Podľa všetkého nastávaš názor, že keď viem viac, ako obyčajný človek, niesom človek." Skonštatovala som sucho pozerajúc do zeme. "Nie len to…všetko nasvedčuje tomu, že niesi tá za koho sa pokladáš, alebo skôr vydávaš." Pozrela som mu do očí. "A za koho sa pokladám? Čo tomu nasvedčuje?" opýtala som sa. Uhol mi pohľadom. "Ty a …… ten Kain, vyzeráte ako dokonalý šťastný pár. To čo medzi vami vidím, mi pripomína dokonalú lásku, ktorá až nieje pekná. Niečo, mi na vás dvoch nesedí. Akoby ste boli jeden a ten istý. Vy dvaja keď ste spolu ste až príliš dokonalý, ale keď ste oddelene ste ešte dokonalejší." Odfukla som si. "Na koho sa ti podobám, keď si myslíš toto?" opýtala som sa podráždene. "To je jedno, aj tak je asi mŕtva." Chcel otvoriť dvere do triedy. Schmatla mu ruku skôr ako sa chytil kľučky. "Koho ti pripomínam?" opýtala som sa naliehavo. Chcem len to meno aby som vedela, či si to ty! Chcem vedieť, či sa mi minulosť stavia zoči-voči. Ja to jednoducho chcem vedieť! "Kedysi som sa stretol s elfkou, ktorá sa volala Maya Nekosaima. Odišla a povedala, že ľúbi iného. Odvtedy som ju nevidel." Odpovedal mi a poľahky ma odtisol z cesty. Otvoril dvere a vošiel do triedy. Sadla som si na miesto a dokreslila svoj výkres.
Konečne sa masívne presúvame na obed. Ja a Kain si sadáme ku stolu, čo je v rohu jedálne. Sedíme oproti sebe a jeme. Po pár minútach sa ku nám pridáva Steaven a Stela. "Ahojte. Elwyn aj ty budeš hrať v zmiešanom družstve?" opýtala sa Stela naoko veselo. "Áno." Odpovedala som zarmútene. Kain na mňa so záujmom pozrel. "Fakt? Aj ja som v našom týme. To je super, nie?" povedal nadšene. "Paráda, nič viac sme si želať ani nemohli." Zafrfľala som, prudko sa postavila a odkráčala ku okienku, kde sa odovzdávali prázdne taniere a tácky. Kain vyštartoval hneď za mnou. Rýchlo som sa vyrútila z budovy jedálne a kráčala som domov, nedbajúc na Kaina, ktorý pri mne priam utekal. "Elwyn, čo ti je? Čo sa deje?" pýtal sa. "Odchádzam z anglicka do austrálie." Oznámila som mu vecne. To sa mi už postavil do cesty a tým ma zastavil. "Prečo? Čo sa deje?" Nahnevane som na neho pozrela. "Úprimne, ti to hovoriť naozaj ale naozaj nemusím. Ak chceš, zostaň tu, ale ja, sa dnes pobalím a idem od tohto miesta čo najďalej." "Si v zmiešanom družstve, našej školy Elwyn. Skúsme tu zostať aspoň tento školský rok. Nezabije ťa to." Snažil sa ma presvedčiť Kain. "Predstav si, zabije ma to. Ale, kvôli tebe to urobím…." Zafrfľala som a obišla ho. Prišla som domov a moja cesta viedla rovno do postele. Zvalila som sa na ňu a zavrela oči. Bolo mi mizerne. Minulosť mi klope na dvere, už zasa, nesmiem robiť ani to, prečo som tu a už vôbec neviem, čo vlastne chcem, koho ľúbim. Celých tristo, alebo aj viac ľudských rokov, som verila, že ľúbim Kaina, že by som pre neho urobila naozaj všetko, ale teraz? Teraz, neviem. Opakovala som si, že Steaven je už mŕtvy, hoci som tomu sama nechcela veriť. Všetko mi do seba zapadalo ako skladačka, ktorá sa už nikdy nerozpadne. Ale teraz? Teraz sa tá skladačka rozpadla na márne kúsky a ja nechápem prečo. Prečo, sa rozpadla práve teraz? Nechápem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama