11.Časť - Spomienky

16. května 2009 v 12:24 | vlea
Vidím len tmu a ticho, tmu a ticho a je to, nuda. Nič sa tu nedeje, všetko je také jednotvárne. Umrieť nemôžem, takže som asi v bezvedomí, alebo v niečom takom podobnom. No paráda. Koľko tu budem asi tak trčať? "Hej, zubatá alebo ktorý z vás ma to sem doterigal, chcem aby to tu bolo farbnejšie!" zahučala som a všetko okolo mňa sa zmenilo na biele. Fuj, to bolo odporné. Nemohla som ani poriadne pozerať. "Dobre, tak to vráťte do pôvodnej farby." zamumlala som a všetko okolo mňa, čiže nič, bolo zasa čierne. "To som teda dopadla. Som niekde, nikde a neviem ako som sa sem dostala, ba ani prečo tu som. Plus je tu ticho. Nieje tu počuť ani šuchot lístia, alebo ako tu pofukuje vánok. Toto je naozaj deprimujúce. To naozaj takto skončím až umriem?" hovorila som si pre seba ako blázon. Zrazu, som začula hlasy. Rozčúlené hlasy. "Kto si a čo tu sakra robíš?!" Zamyslela som sa. Toto bol určite Kain, ale ... prečo je taký rozčúlený? Kto ho tak napálil? "Som Steaven jej spolusediaci a stretli sme sa na Aljaške. Ona je Maya! Teraz už nedovolím aby odišla!" počula som rozzúreného Steavna, môjho nového spolužiaka, ale prečo hovorí o Aljaške?Steaven, ktorého som poznala bol upír a tu, v Anglicku by umrel a navyše prešlo už tristo rokov. Nemohol tak dlho prežiť sám. Steaven, je už mŕtvy. A aj keby bol živý, odkedy som mu nechala Guľku a Laira, pre mňa všetci umreli. Prečo? Jednoducho, nechcem sa špárať v minulosti. "Steaven je MŔTVY!" zarevala som a vtom som si uvedomila, že otváram oči a zhlboka sa nadychujem. Kain aj Steaven okamžite končia so svojou hádkou. Steaven ma drží za jednu ruku a Kain za druhú, pričom obaja na seba gánia aby ma ten druhý pustil. Steavnovi som z rúk vytiahla svoju ruku a aj Kainovi som z rúk vytiahla svoju ruku. "Nechceš po mne dúfam tú anatómiu človeka od A-Z." prehovorila som tenkým hláskom, smerom ku Kainovi. Ten sa usmial od ucha k uchu. "Neboj, nechcem. Musíš odpočívať." povedal starostlivo. "Kde som?" opýtala som sa slabo. Teraz mi odpovedal Steaven. "V nemocnici." Vypúlila som oči a prudko sa posadila. Hlava sa mi zatočila ale nedbala som na to. "Koľko tu budem musieť zostať? Prečo tu som? Ako?" vysypala som. Steaven ma zatlačil naspäť do postele. Len čo ma pustil, znova som si sadla. "Kto ma sem dopravil? Kto zavolal záchranku?" opýtala som sa výhražne a pozrela som na Kaina. On pozeral na Steavna. "Až sa odtiaľto dostanem, ja ťa naozaj zabijem ty...." začala som sa vyhrážať, ale vtom dnu vošla sestrička. Keď videla, že sedím zhíkla a utekala po doktora. Doktor prišiel takmer okamžite. "Slečna, ako sa cítite?" opýtal sa ma. "Dobre, už ma nebolí hlava." povedala som naoko milým tónom hlasu, ale Kain presne vedel, ako to myslím. Zamračil sa na mňa. "Mohla by som už ísť domov?" opýtala som sa doktora dychtivo. Prikývol "Áno, ale príliš sa nestresujte, aby ste tu neboli o pár hodín zasa. " "Ďakujem, dovidenia." povedala som doktorovi a už som bola na nohách. Troška som sa zatackala a tak som sa musela chytiť okraja postele. Mala som šťastie, že som bola oblečená v úbore na telocvik. "Ideme sa pozrieť na Big Ben?" opýtala som sa Kaina s úsmevom. Ten prevrátil očami. "Ty s tým Big Benom nedáš pokoj, však?" opýtal sa. "Nie, nedám. Teraz máme volno, tak poďme!" zavelila som a obaja sme vyšli z izby. Po pár minútach sme boli vonku aj z nemocnice. "Kain, čo tam robil náš spolužiak?" opýtala som sa keď sme už išli po ulici a závratnou rýchlosťou sme sa približovali k Big Benu. "Neviem." prišla mi zachmúrená odpoveď. "To si mi teda pomohol." zafučala som. Už sme boli pod Big Benom, keď sme zastavili. "Wow, taká veža nieje ani u nás. Ale táto, je taká.....pochmúrna." skonštatovala som. Kain mi prikývol a chytil ma za ruku. "Maya, povedz mi, chcela by si sa vrátiť na Aljašku?" opýtal sa ma, pričom mi pozeral do očí. Sklopila som pohľad. Neviem, či sa tam chcem vrátiť. "Neviem." pošepkala som. O tom, čo sa stalo na Aljaške a čo sa udialo po nej som rozmýšľala takmer vždy keď som mala trochu voľného času, ktorého som mala málo, aj napriek tomu, že na prvý pohľad ho bolo veľa. "Maya, neviem, čo sa tam stalo, ale .... za tých tristo rokov, odkedy si sa vrátila na tebe vidím, že...." začal Kain smutne ale ja som mu položila prst na pery. "Stačí. Ľúbim teba, teba a nikoho iného. Aljaška a všetci, ktorých som tam poznala sú už minulosťou. Nič, len minulosť." pozrela som mu do očí. Objal ma a vzdychol si. "Aj ja ťa ľúbim a budem o teba bojovať, zo všetkých síl." pošepkal a ja som sa nad tým pousmiala. On o mňa bojovať nemusí, lebo sa so Steavnom ktorého som spoznala na Aljaške nikdy nestretnem. On, jeho rodina, Guľka a Lair, už nikdy sa s nimi nestretnem a aj keby, nespoznám ich, tak ako oni nespoznajú mňa. Je to jednoducho tak. Dokonca, si myslím, že už som ich aj zniesla zo sveta. Možno. Alebo sa bojím priznať to, že ľúbim upíra, tak ako kedysi moja sestra? To je irónia. Ľúbim Kaina, už dlho. Vlastne som ho ľúbila od malička, odkedy si spomínam, že sa poznáme. Nikdy som si nemyslela, že to dopadne práve takto. Spomínam. "Maya, prisťahovala sa sem jedna rodina a je tam dievča." dobehol ku mne Kain celý natešený. Bolo to už dávno, keď sme obaja boli v ponímaní našej rasy len teenegeri. Podľa našich rokov, sme mali štrnásť. "Fakt? Ako sa volá, čo je zač, ako vyzerá?" vybafla som na neho otázky. "Volá sa Meina. Otec hovoril, že patria medzi Slnečných elfov! A ako vyzerá? Maya, tá sa nedá popísať! Je nádherná!" "Aha, už si sa s ňou rozprával?" pýtam sa, ale Kain len krúti hlavou. "Poďme sa zoznámiť." navrhla som, ale potajme som dúfala, že povie nie. Opak bol pravdou. "Áno, poďme!" vykríkol a už sme utekali k ich domčeku. Keď sme prišli, Meina sedela na zemi a očividne na nás čakala. Kain zastavil päť krokov od nej a hlboko sa jej poklonil. Ja som zostala stáť. Zamračila sa na mňa. "Prečo sa mi nepokloníš?" opýtala sa ma drzo a Kain na mňa pozrel karhajúcim pohľadom. "Ja sa nepotrebujem zoznamovať poklonami. Je to iba hlúby výmysel Slnečných elfov, aby sme sa vám klaňali. Všetci sme si rovný, ale vy to porušujete." odpovedala som jej kľudne a drzo. Meina sa chvíľku mračila a potom sa žiarivo usmiala. "To je správne konštatovanie!" "My sme sa s tebou chceli zoznámiť." pridal sa Kain do rozhovoru. Prikývla "Ja viem, už som na Vás čakala. Ja som Meina." predstavila sa. "Kain Loir." poklonil sa Kain znova. Ja som si len vzdychla. "Maya Nekosaima." prevrátila som očami. "Nepôjdete si so mnou zahrať pexeso? To je taká hra, čo vymysleli ľudia..." začala Meina. Kain dychtivo začal prikyvovať. "Jé, dobre, tak tu na mňa chvíľku počkajte, idem po neho." povedala veselo a utekala domov. "No nieje nádherná?" opýtal sa Kain, zasnívane za ňou pozerajúc. "Strašne." povedala som so sarkazmom v hlase. "Čo je ti Maya?" opýtal sa ma, lebo ten sarkazmus počul. "Nič, idem preč. Nebudem tu asi tak týždeň. Maj sa." znela moja odpoveď a zdrhla som mu. Zaujímavé, vtedy som na Meinu žiarlila. Ale dnes? Dnes, keby to bolo tak ako to bolo kedysi, nevadilo by mi to. Mám Kaina rada, ale stále mám divný pocit, že niečo škrípe. Prešlo pár dní a ja som sa vrátila. Kain a Meina boli na lúčke, na ktorej sme sa hrávali ja, Kain a moji súrodenci. Odkedy sa všetci vydali na lov a ja som tu zostala sama, nehrávali sme sa tam. Výnimky boli iba keď sa niektorý z mojich súrodencov vrátil. Pomaly som sa ku nim terigala. "Kain, ty a Maya, ako dlho sa poznáte?" začula som hlas Meiny a zastala som tak ďaleko aby som ich počula, ale tak aby ma nemohli vidieť. "Od malička, je mi ako sestra." počula som Kaina. "Aha, ale...necítiš k nej nič viac?" začula som Meinu. "Nie...." odpovedal jej Kain po dlhej odmlke. "Kam vlastne išla? Odišla vtedy keď sme sa zoznámili, to je už asi týždeň nie?" opýtala sa Meina zasa. "Vždy keď odíde sa vráti až po nejakom čase. Rada chodí sama na miesta ktoré má rada." odpovedal jej Kain. Nechcela som už viac počúvať ich rozhovor a tak som sa pobrala domov. Doma ma vtedy čakalo nepríjemné prekvapenie. Moja sestra Traila, bola doma ale bol tam aj upír. "Sestrička! Konečne si doma!" skríkla som nadšene, keď som ju zbadala a rozbehla sa ku nej, ako päť ročná. Vtom som si ale všimla, že za ňou stojí niekto neznámy a bledý. Prudko som zastala a zostala na návštevu pozerať ako obarená. "Nabudúce sa už radšej nevrátim. Samé prekvapenia." zafrfľala som. "Maya, to Eliot. On....bude tu s nami chvíľku bývať. Je upír, ale neublíži ti." uvedomila ma Traila. "Ahoj, ty si Trailina malá sestrička? Som rád, že ťa spoznávam." usmial sa na mňa Eliot a priblížil sa ku mne. "Až ten vycicavač vypadne z nášho domu daj mi vedieť, sestrička. Dovtedy nerátaj s tým, že budem bývať v tomto dome." otvorila som dvere a vyšla von. Traila ma dobehla, schmatla za ruku a ťahala naspäť do domu. "Maya, prosím, zostaň. On ti neublíži. On je iný." presviedčala ma sestra, keď sme boli už zasa vnútri."Iný? Traila ako to môžeš povedať?! Náš tretí brat, na ktorého si už ani nepamätám, lebo som ho videla iba keď som bola batoľa umrel rukou upíra! Ty nie si kompletná, keď si ho sem priviedla! Nestačí, že sa nám do lesa nasáčkovala rodina Slnečných elfov, ale ešte aj upír! Nie, ja odchádzam. Poviem Leonide aby mi ukula meč, taký ako máš ty a bratia a odchádzam na lov aj ja! Ja to tu už nevydržím!" vrieskala som a ako som povedala, tak som aj urobila. Odišla som za Leonidou, ktorá mi ukula meč. Posledný meč, ktorý ukula bol ten môj. Potom umrela. Už som bola takmer za hranicami kráľovstva, keď ma dobehol Kain a Meina. "Maya, kam ideš?" opýtal sa ma Kain. "Čo ťa tozaujíma? Daj mi pokoj." znela vtedy moja odpoveď. "Ty ideš na lov, však?" skonštatovala Meina. Prikývla som. "To, nemôžeš! Umrieš!" zahučal Kain a schmatol ma za rukáv, aby ma zadržal. Vlepila som mu facku. "Môžem čo chcem. Ty by si sa mal zaoberať tým, čo sa deje v lese a nie mnou. Daj mi pokoj." Vtedy to bolo naozaj temné obdobie. Lovila som, lebo som bola plná smútku a mala som pocit, že ma všetci zradili. Nebolo to tak. Ja som zradila ich. Ale to chápem až dnes. Keď som sa vrátila, Eliot bol ešte stále u nás a ja som sa rozhodla, že sa mu ospravedlním. Prišla som domov. Eliot sedel v obývačke a čítal si voľajakú knihu. "Ospravedlňujem sa ti za moje správanie pred rokmi. Bolo....neuvážené aneopodstatnené."Prekvapene na mňa pozrel. "Maya, ty si savrátila? Traila bude mať radosť a…" Ja som sa odterigala do svojej izby. Vybalila som si svoj maličký batoh. Vtom sa do mojej izby dovalila Traila."Sestrička, ty si konečne doma!" hodila sa mi okolo krku. Naozaj vyzerala šťastne. "Áno, áno som a prepáč mi ako som sa vtedy správala." Konečne som mala ospravedlnenie z krku. "Inak vie Kain, že si tu?" opýtala sa ma Traila po chvíli. "Nie. Nepotrebuje to vedieť, má iné starosti." Znela moja odpoveď. "Čože? Ako že to nepotrebuje vedieť?" opýtala sa nechápavo. "To je fuk. Idem sa prejsť." Odišla som von. Teraz som bola po nejakom čase doma a tak, som si to namierila na lúčku kde sme sa ako deti hrávali. Nikde nikto nebol. Nič nezvyčajné, vždy keď som sa prechádzala bolo prázdno. Uprosted lúčky som si ľahla a pozerala na oblohu. "Odkiaľ vieš, že prišla?" začula som zdiaľky hlas Kaina. "Od našich. Vraj ju tu videli." Odpoveď bola Meininým hlasom. "Kde tu? V tomto lese?" začula som zasa Kaina, ale to už bolo bližšie. Zdvihla som sa a uvidela som medzi stromami dve pohybujúce sa postavy. "Áno, vraj niekam išla, ale už asi bola doma, lebo nemala batoh." Vstúpili na čistinku. Stále si ma nevšimli. "Asi sa išla prejsť. Dúfam, že ju stretneme. Dlho som ju nevidel." Potichu som sa začala plaziť z čistinky. Z mojej strany bolo zasa dúfanie, že sa nestretneme. "Ja dúfam, že nie." Zafrfľala Meina a ja som sa prestala plaziť preč. "Prečo?" opýtal sa jej Kain a obaja zastavili, aspoň ako som si všimla. "Podľa mňa je tu väčší kľud, keď tu nieje." Odpovedala Meina prosto. "Čo som mohla čakať. Tss, samozrejme, že je tu pre ňu kľudnejšie. Kain ju aspoň počúva na každé slovo." Frfľala som, pričom som sa zasa plazila preč. Konečne som sa dostala na kraj čistinky ku stromom. Tam som sa postavila a vtom som začula. "Aha, tam je Maya! Maya! Maya!" reval za mnou Kain. Otočila som sa s dlhým a unaveným vzdychom. "Ahoj Kain." Znel môj jednoduchý pozdrav a už som chcela odísť. "Maya, ako sa máš?...." Kain sa ma začal vypytovať na milión nepodstatných vecí. Meina stála pár krokov od nás a tvárila sa, akoby som jej ubližovala. "Kain, porozprávame sa neskôr. Teraz sa venuj Meine, áno?" nepočkala som si ani len na odpoveď a odišla som. Stretli sme sa po pár dňoch a aj to by sme sa nestretli, ak by neprišiel až ku nám. "Čo chceš?" moje vrelé privítanie ho neodradilo od návštevy. "Chcem sa s tebou porozprávať. Veď sme sa tak dlho nevideli! Takže môžem ísť ďalej?" Pustila som ho dnu. "No, Maya hovor. Ako si sa mala? A koľko si tých potvor odpravila?" Prešli sme do obývačky a tam, sme sa usadili. "Mala som sa fajn. Niekoľko desiatok." Odpovedala som bez života. "A ty? Ako sa ti darí s Meinou?" podpichla som ho. Prevrátil očami. "Meina je v pohode, ale na tvoju osobu je priam alergická, aj keď ťa asi najčastejšie spomína. No, je nádherná a…." začal ju ospevovať. "Prosím, ušetri ma od toho ospevovania Meiny. Hej?" zahriakla som ho. "Ty ju moc nemáš v láske však?" opýtal sa pripečene. "Nie, nemám. To si uhádol. Meina ťau ž určite čaká a ja mám svoju robotu, takže ak by si bol taký milý." Ukázala som na dvere a potichu som dúfala, že zostane. Vtedy, al ebola dôležitejšia Meina. Aká irónia. Meina, Meina, Meina vtedy mi to strašne liezlo na nervy. Pustil ma a chytili sme sa za ruky. Pomaly sme sa pobrali domov pričom sme sa na seba usmievali. Zrazu, nám cestu zahradila taká banda výrastkou. Kain ma nechal, nech urobím cestu. V tom som bola najlepšia. "V strede cesty sa nestojí!" zarevala som a postavila som sa oproti strednému. Ten sa len zasmial, ale neuhol mi. "Uhni." Zopakovala som a začali sa smiať všetci. "Poď, pôjdeme inakadiaľ." Ťahala som Kaina preč. "Hej, dievča, nechcela by si s nami niekam zájsť?" opýtal sa jeden z chlapíkov. Otočila som sa s prekvapeným pohľadom a Kain tiež. Ale jeho pohľad nebol prekvapený, bol nahnevaný. "Si slepý, alebo nevidíš, že som už zadaná?" opýtala som sa. Chlapíci sa zasmiali. S Kainom sme na seba krátko pozreli. "Toto špáratko je tvoj frajer?" opýtal sa ďalší pohŕdavo. "Dajte nám pokoj. Zbohom." Obaja sme sa vybrali preč, ale banda nás prenasledovala. "Maya, prosím, môžem im niečo urobiť?" opýtal sa Kain, hoci už dopredu poznal odpoveď. "Za prvé, volaj ma Elwyn a za druhé, nie. Sú to ľudia a my ľuďom neubližujeme, pokiaľ oni neublížia nám." Dostali sme sa na hlavnú ulicu. "Inak, kde si nám to zaobstaral bývanie?" opýtala som sa, lebo som nevedela kadiaľ. Kain sa zasmial a ja som na neho prekvapene pozrela. "Poď." Povera jednoducho a teraz ma pre zmenu ťahal on. Po pár minútach sme prišli pred voľajakú starú budovu. "Tu bývame." Povedal a ja som neveriacky pozerala na budovu. "Nejdeme dnu?" Vošli sme dnu a tam, to bolo ešte krajšie ako vonku. Nádhera. Ale malo to jeden háčik. My sme boli ubytovaný v podkroví, ak sa to tak dá povedať. Keď sme vošli do nášho "bytíku" alebo ak sa to tak dá pomenovať. "Wow." Zmohla som sa len.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lá'da Lá'da | E-mail | Web | 1. října 2011 v 23:50 | Reagovat

Souhlasím, fajn článek a říkám si: Kdybys nebyl hlupákem, nestal by ses medvědem.:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama