10.Časť - O 300 rokov neskôr

16. května 2009 v 12:23 | vlea
Už je to tristo rokov odkedy som sa rozhodla postaviť zoči-voči môjmu osudu a vrátila som sa naspäť domov. S Kainom sme sa pustili do plnenia plánov a poslania mojej rodiny. Vždy, každý rok sa vraciame naspäť domov. Obaja sa vždy tešíme a netešíme zároveň. Každým rokom sa nám totiž odchádza ťažšie, tak ako sa ťažšie hľadajú upíri. Tristo rokov je predsa len dlhá doba na to, aby sa naučili, ako sa pred naším zrakom skryť. Práve dnes, sme sa rozhodli, pre strednú školu v Anglicku. Rozhodli sme sa totiž, že začneme náhodne vyberať miesta a možno niekde niekoho podozrivého nájdeme. Možno. "Je tu nádherne!" vzdychla som si keď sme prišli do Londýna. Zamilovala som si totiž veľké mestá s pamiatkami. "Nádhera." prišla mi odpoveď Kaina. Strčila som ho. "Nebuď taký nahnevaný, že sme nešli do Austrálie. Poctivo som vyhrala, takže skús byť troška nadšenejší." zavrčala som na neho a on ihneď nahodil úsmev, ktorý bol taký ironický a odporný, až mi bolo zle. "Poďme sa už radšej prihlásiť a ubytovať, lebo ma z teba trafí." prevrátila som očami a obaja sme sa vydali po jednej z ulíc smerom k našej veľkej strednej škole. Tá škola, bola naozaj veľká. "Wow, na takejto sme ešte neboli." vypúlila som oči. Kain uznanlivo prikývol "To je pravda, neboli. Táto je neprirodzene veľká. Možno tu naozaj nájdeme nejakého toho vyciciavača." Prikývla som "Ubytovanie máme, takže hurá, po rozvrh." zavelila som a obaja sme išli k sekretárke po rozvrhy. "Dobrý deň, my sme sa prišli prihlásiť. Práve sme dorazili." prehovorila som ako prvá. Sekretárka prikývla. "Ako sa voláte a do kolkátej triedy idete?" opýtala sa. "Som Elwing Moir." zachytila som ako Kain prevrátil očami. Sekretárka prikývla a pozrela na Kaina. "Ja som Kain Loir." predstavil sa Kaina teraz som zasa prevracala oči ja. On si vždy dával to isté meno, len ja som si vždy vymýšľala. "Tu máte rozvrhy. Obaja ste prváci. Takže si tie rozvrhy prezrite a ak nemáte kde bývať, prihláste sa do internátu a my vám hneď nájdeme aj voľajaké izby a...." sekretárka sa rozkecala. "My už bývanie máme. Neďaleko odtiaľto. Ďakujeme." povedal Kain a obaja sme vyšli z miestnosti. "Počkajte, neviete kde jednotlivé učebne sú!" vykríkla za nami sekretárka, ale my sme sa tým nezaoberali. Ležérnym krokom sme sa vybrali k budove pred ktorou sa kopili žiaci. "Myslíš, že budeme sedieť spolu?" opýtala som sa. "Ja chcem sedieť sám. Raz som tak sedel a bola to pohoda najvyššieho stupňa." uškrnul sa. "To je pravda, keď sedíš sám je to sranda. Skúsime to nejako uhrať tak, aby sme obaja mohli sedieť sami. Platí?" "Platí!" Chytili sme sa za ruky a bok po boku sme kráčali k budove, ktorú práve otvorili. Hľadali sme triedu 1.A. Našli sme ju na prvom poschodí. Obaja sme pozreli na rozvrh. Prvú sme mali mať matematiku. Katastofa. Ruky sme si pevnejšie zovreli a vošli sme do triedy. To, čo sme tam videli nás pobavilo. Chalani si hádzali papierové lietadielka, akoby boli na základnej a dievčatá mali na laviciach vyložené všeliaké skrášľujúce prostriedky o ktorých sa rozprávali so svojimi kamarátkami. Ja aj Kain sme sa okolo seba pozorne porozhliadali. V druhej lavici pri okne sedel chalan čo mal čierne vlasy a znudene pozeral z okna. Za ním sedelo dievča s červenými vlasmi, ktoré mala zapletené do dvoch vrkočov, ktoré tak ako on pozeralo von z okna. Keď sme vošli, dievčatá prestali rozprávať a pozerali na nás ako na duchov, zatiaľčo chalani si nás nevšimli, pokiaľ do mňa netrafili lietadielko. S Kainom sme sa stále držali za ruky. "Kde je voľné prosím? Sme tu nový. Práve dnes sme prišli." oboznámila som počúvajúcich medovým hlasom. Pohľadom som prebehla celú miestnosť. Tí dvaja čo pozerali von z okna sa strhli keď som prehovorila a pozerali na mňa zamyslenými pohľadmi. "Vedľa Stely a Steavna je voľné." povedal jeden z chalanov. Vlastne to bol ten, ktorý do mňa hodil lietadielko. "A nejaké, kde by sme mohli sedieť my dvaja spolu?" vložil sa do toho Kain. Chalan len pokrútil hlavou. "Je mi to ľúto, ale oni dvaja spolu sedieť nechcú. Budete si musieť sadnúť ku nim." Ja a Kain sme na seba smutne pozreli a pokrčili sme plecami. Prešli sme teda k laviciam, zatiaľčo sme sa stále držali a pustili sme sa až, keď som si sadla na miesto. Ja som si sadla vedľa toho chalana, ktorého pomenovali Steaven a Kain vedľa tej čo pomenovali Stela. Stiahla som si tašku z pleca a začala sa v nej hrabať. Po pár minútach som našla matematiku. Tašku som položila vedľa lavice a až teraz som si uvedomila, že môj spolusediaci na mňa pozerá. "Prečo na mňa pozeráš akoby som bola duch?" opýtala som sa a on len pokrútil hlavou a otočil sa tak, že znova pozeral von oknom. Otočila som sa ku Kainovi. "Kedy sa pôjdeme pozrieť na BigBen?" opýtala som sa. "Neviem, môžeme ísť aj po škole, ale myslím, že Stonehange je zaujímavejší." povedal zamyslene. "Áno je. Ja len kam pôjdeme skôr." "Tak mám návrh. Dnes po škole pôjdeme omrknúť BigBen a potom niekedy sa ulejeme a dáme si celodenný výlet k Stonehangu. Súhlasíš?" prikývla som. "To vieš, že súhlasím. Aspoň tých pár dní budeme mať pokoj." usmiala som sa. Zazvonilo a učiteľ matematiky prišiel presne. Mňa a Kaina si zavolal pred tabuľu aby sme sa predstavili. "Ja som Elwing Moir." predstavila som sa. "A ja Kain Loir." predstavil sa Kain. "Ako ste sa učili tam, odkiaľ ste prišli?" opýtal sa nás učiteľ. Podľa všetkého, nemal čo preberať, tak sme my museli o sebe rozprávať. "Stredne."odpovedali sme obaja naraz. Pozreli sme na seba a uškrnuli sme sa nad vtipom, ktorý bol známy iba nám dvom. "Dobre, takže žiaci, ak sa chcete niečo opýtať svojich nových spolužiakov pýtajte sa." vyzval učiteľ žiakov a my dvaja sme sa chytili za ruky. Prihlásilo sa voľajaké dievča s krátkymi vlasmi. "Vy dvaja spolu chodíte?" opýtala sa a učiteľ sa na ňu zamračil. "Áno, chodíme." usmial sa Kain a ruku mi chytil ruku pevnejšie. "Nechcel by si so mnou chodiť?" opýtala sa ďalšia Kaina a ja som sa uchechtla. Prišlo mi to smiešne a Kainovi tiež, lebo sa usmial od ucha k ucha. "Nie." povedal veselo. "A ty by si so mnou nechcela chodiť?" opýtal sa ma chalan, ktorý do mňa hodil lietadielko. Usmiala som sa. "Som zadaná." znela moja odpoveď. "Ako ste sa dali dokopy?" opýtala sa Stela. Pozrela som na Kaina a on na mňa. "Poznáme sa od malička." prehovoril nakoniec Kain a ja som iba prikývla. Po tejto otázke sa už nehlásil nikto. "Ešte nejaké otázky?" opýtal sa učiteľ zmorene. Chvíľku počkal na odpoveď. Prihlásil sa Steaven "Odkiaľ pochádzate?" opýtal sa. "Z takej malej krajinky. Z Luxemburgska. Nieje to veľký štát, ale podľa nás nádherný." prehovorila som teraz pre zmenu ja. "Choďte si už sadnúť na miesta. Dnes budeme opakovať." rozkázal nám matematikár. Ja a Kain sme sa pustili a vrátili a na svoje miesta. Steaven bol otočený ku Stele keď som sa vrátila na miesto. "Steav, hovorím ti, že to nieje ona." začula som Stelu. "Je to ona. Určite je to ona." počula som Steavna. Otočila som sa ku Kainovi. "Smrdia mi." kútikom oka som pozrela na Steavna a Stelu ako sa dohadujú. "Aj mne." pritakal mi Kain. "Kedy ich odpravíme?" opýtala som sa. "Chcem tu chvíľu ostať, tak niekedy keď budeme mať zlú náladu." zaškeril sa na mňa. "My a zlú náladu? Kedy sme my dvaja mali zlú náladu? Na to si už ani nepamätám." uškrnula som sa a otočila sa naspäť dopredu. Hodina skončila pomerne rýchlo. Keď zazvonilo na koniec hodiny, postavila som sa a odišla z triedy. Mala som namierené do bufetu, ktorý som si všimla na prízemí keď sme hľadali triedu. "Poprosím dve bagety." oznámila som predavačovi a on mi ich predal za dva doláre. Keď som prišla do triedy, Kainova lavica bola obklopená dievčatami z našej triedy. Keď som vošla Kain vyskočil na nohy a razil si cestu ku mne. "Kde si bola?" opýtal sa ma na privítanie. "Si hladný nie? Tu máš bagetu. Nič lepšie ma nenapadlo." usmiala som sa ako psychopat a podala mu bagetu. "Koľko ti dlžím?" opýtal sa ma, keď sme si sadli na miesta a ja som sa ku nemu otočila. Zasmiala som sa. "Ty mi nič nedlžíš, to si zapamätaj." Začali sme jesť. "Elwing, mohla by si mi prosím vysvetliť matematiku?" opýtal sa ma voľajaký chalan. Prekvapene som na neho pozrela. "Prepáč. Nie, nemohla, lebo ja tomu tiež veľmi dobre nerozumiem." odpálkovala som ho jednoducho a on odišiel s dlhým nosom. "Teraz máme angličtinu, nie?" opýtala som sa Kaina. Zamyslel sa. "Áno." povedal nakoniec. "Píšeme písomku," uvedomil ma Steaven nečakane. "Vieš to?" opýtala som sa ho pohotovo. "Áno, ale nedávam odpisovať." odpovedal mi akoby presne vedel, čo chcem. "Kain, máme spoločnú prácu. Súhlasíš?" opýtala som sa Kaina s úsmevom. "Elw, neblázni." vzdychol si Kain zmorene. "Bláznim Kain. Nemienim dostať päťku." zamumlala som. "Ale keď si bola na Aljaške bolo ti to fuk." neodpustil si poznámku. "Keď som bola na Aljaške, bolo to iné." zavrčala som. Nemala som rada, ak narážal na niečo čo sa stalo na Aljaške. Na Aljašku som chcela zabudnúť, lebo tak to bolo najlepšie. Aspoň mňe sa to zdalo byť najlepšie. "Inak on sa ti odvtedy neozval?" nadhodil Kain. "Vieš o tom, že v minulosti by sme sa špárať nemali?" opýtala som sa zlovestne. "Ja viem, ale aj tak... Keby ťa mal rád, asi by sa tak ľahko nevzdal. No nie?" opýtal sa Kain. Treskla som päsťou do lavice. Ako si to kurnik predstavuje? "Poviem ti to takto, Kain. Čo sa stalo stalo sa a už sa neodstane. To, čo urobil a prečo to urobil je len a len jeho vec. To čo som urobila ja a prečo som to urobila je zasa len a len moja vec. Nespomenul si to desať rokov, tak prečo to teraz rozoberáš?" vybehla som na neho. "Prepáč, ja len, že či sa neozval aspoň za Laira alebo Guľku." Pokrútila som hlavou. "Nerozoberajme to. Áno?" Prikývol. Otočila som sa normále a zložila hlavu na lavicu. Zazvonilo a do triedy vošla učiteľka angličtiny. Rozdala nám papiere a zvyšok hodiny sme písali písomku. Nemala som najmenšiu chuť niečo písať, tak som napísala svoje meno a na konci hodiny som jej odovzdala prázdny papier. Zazvonilo a ja som sa pozrela na rozvrh. Telocvik. "Stela, kde máme šatňu?" otočila som sa na Stelu. "Zavediem ťa tam." povedala potichu. "Uvidíme sa v telocvični." mávla som Kainovi a aj so Stelou sme odišli. Až po dievčenskú šatňu sme išli potichu. "Elwing, prečo si odovzdala prázdny papier?" opýtala sa Stela keď sme boli tesne pred šatňou. "Nemala som náladu písať." odpovedala som jej jednoducho. Aj tak nechápem, načo nám tú písomku dávala. Veď je skoro začiatok roka. "Čo budeme robiť na telocviku?" opýtala som sa. "Hráme futbal." Všimla som si ako sa na Stelinej tvári objavil úsmev. "Ďakujem." Vošli sme do dievčenskej šatne a začali sme sa prezliekať. O päť minút som vstúpila do telocvične. "Rozdeľte sa do štyroch družstiev, žiaci!" zarevala učiteľka, keď prišla do telocvične. Ihneď sme sa rozdelili. Bola som v družstve s Kainom a aj Stelou. "Idem do bránky!" oznámila som mojim spoluhráčom, ktorý sa začali dohadovať, kto bude brankár. Postavila som sa do bránky. Proti nám teraz bolo družstvo v ktorom boli všetci chalani. Začala sa hra. Loptu malo raz jedno a raz druhé družstvo, ale protihráčom sa nepodarilo dostať sa až ku našej bráne. Až zrazu sa k lopte dostal Steaven. Ani som nestihla zaregistrovať ako, ale zrazu sa dostal cez obranu nášho družstva a vykopol loptu do bránky. Skočila som jej do cesty a ona náhle zmenila smer. Pripadalo mi to ako dežaví. Akoby som toto už raz zažila. Loptu som samozrejme chytila, ale keď som ju kopla naspäť do ihriska, zatackala som sa a chytila za hlavu. Musela som sa chytiť bránky aby som nespadla. Kain si to ihneď všimol a pribehol ku mne. "Elwyn, si v poriadku?" opýtal sa ma ustarostene. "Hej, hej len ma začala bolieť hlava. To nič nieje." usmiala som sa a ukázala do ihriska na znak, aby sa vrátil k hre. Ja som sa s veľkou námahou postavila do stredu bránky. Po pár minútach som nestíhala sledovať loptu a hlava sa mi začala motať. Steaven mal znova loptu a znova útočil. Vykopol a ja? Ja si pamätám už len tmu a ticho, tak ako kedysi. Zabudla som, ako vyzerá? Zabudla som ako to vyzerá, keď som sama? Guľka, Lair, Miky, Steaven, Stela, Selia, Eliot, Karin a mnoho ďalších. Naozaj som na vás zabudla? Tak veľmi som ľúbila a chcela ukončiť, to čo malo byť ukončené už dávno, že som na Vás zabudla? Naozaj som to.......urobila? Ale prečo? Prečo? Ticho sa končí. Počujem hlasy. "Čo jej je?" "Si v poriadku?!" "Maya počuješ ma?!" "Vstávaj a nepovaľuj sa tu tak!" Pomaly otváram oči a nad sebou vidím Steavna a Kaina ako sa bijú o to, ktorého z nich uvidím ako prvého. "Ó, nie.....ja že som konečne umrela." zaskuvíňala som a znova zavrela oči. "Nie, nie Elwyn to nemôžeš!" Kain mnou zatriasol a ja som znova otvorila oči a chabo sa pousmiala. "Neumieram, len som unavená. Chcem si na chvíľku pospať. Daj mi desať minút a ja ti potom poviem celú anatómiu človeka od A-Z." znova som zavrela oči. "Maya, vstávaj!" zatriasol mnou pre zmenu Steaven. Znova som otvorila oči, ale to už tak, že som ich ledva držala. "Daj mi pokoj. Ja niesom Maya.....ja som....Elwyn."pošepkala som a znova odišla do tmy a ticha.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama