7.Časť - Zamilovaný

17. dubna 2009 v 21:11 | vlea

Vraciam sa domov, už som takmer doma.Chýba mi len niekoľko krokov, aby som bola konečne doma, ale čo potom? Čo urobím, ako sa zachovám? "Nechoď." ozývajú sa za mnou hlasy Guľky,Laira, Mykiho a Steavna. Počujem ich hlasy, ale chcem ísť domov. Prekračujem hranicu nášho územia. Územia, na ktorom som sa narodila a ktoré je pred zrakmi obyčajných ľudí skryté. Nedbám na hlasy, aby som tam nechodila, aby som sa vrátila. Idem si len za vlastným úsudkom.
Oslepuje ma silné svetlo, ktoré sa predomnou odrazu zjavuje. Keď sa svetlo pominie, vidím deti, ako bežia po lúčke. Vidím, ako sa hrajú, smejú. Sála z nich teplo lásky a priateľstva. Vtom, sa ale čosi mení. Deti sa začínajú hádať, lebo nesúhlasia, s niečím, čo mi ostáva skryté. Chcem sa ku nim priblížiť a opýtať, sa ich čo sa deje, ale keď urobím krok, rozplývajú sa.
Prebúdzam sa na chlad, ktorý začína na mojej ruke. Otváram oči a zisťujem, že Steaven mi trasie rukou, aby som sa prebudila. "Áno?" "Vstávaj, za desať minút bude osem." oznámil mi a ja som vyskočila z postele. "To je už toľko hodín?!" zarevala som, schmatla batoho zo zeme vedľa postele a utekala von z domu. Vchodové dvere sa za mnou s hlasným plesknutím zavreli. Utekala som do školy ako o život. Bolo to hádam poprvý raz, čo som sa do školy ponáhľala. Do triedy som prišla tesne pred učiteľom etiky. V mojej lavici už sedel Steaven. Sadla som si na miesto a rýchlo sa vybalila. "Kedy si sa sem stihol dostať?" opýtala som sa priškrteným hlasom. "Prišiel som len pred chvíľou." zamrmlal mi odpoveď a vtom vošiel učiteľ do triedy. Začal nám tam kecať voľajaké blábole o správaní sa medzi sebou, o šikane a v poslednej rade o drogách. Celú hodinu som si znudene podopierala hlavu a pozerala na tabuľu, hoci na nej nebolo nič zaujímavé. Zazvonilo a učiteľ konečne vypadol z triedy. Z tlmeným buchnutím som si vyložila nohy na lavicu. Steaven na mňa nesúhlasne pozrel. "Kedy chceš odísť?" opýtal sa. "Už som ti povedala, že až to budeš najmenej čakať." odpovedala som mu. Prestávka sa niesla v hlučnom duchu, keď zrazu som si všimla Mikyho ako postáva pred triedou. Prudko som zložila nohy z lavice. Takmer som Steavnovi vrazila nohou do hlavy. Ponáhľala som sa pred triedu. "Ahoj, prepáč, že som vtedy neprišla, ale niečo ma zdržalo." pozdravila som a začala som sa ospravedlňovať. "Ahoj, to nič, ja len..." očividne nevedel čo povedať. "A ešte by som sa ti chcela v mene Guľky a Laira poďakovať za to mäso. Naozaj im veľmi chutí." usmiala som sa na neho. "To som rád, stavíš sa dnes kúpiť im nejaké?" opýtal sa a úsmev mi nesmelo opätoval. Sklopila som pohľad. "Dnes sa nestavím, popravde na nejaký čas odchádzam a neviem ešte kedy sa vrátim." "Prečo odchádzaš? Kam odchádzaš?" vychrlil na mňa. "Idem domov, odchádzam z viacerých dôvodov. Ale vrátim sa, raz sa vrátim." pozrela som na neho. "Škoda. Občas by som ti mohol zavolať, alebo napísať. Aké máš číslo?" pokúsil sa získať moje číslo. Som hlúpa, že takto ľahko nadväzujem kontakty s obyčajnými smrteľníkmi. Aj keď to bude iba kamarát, ak umrie bude to bolieť, tak ako to bolelo keď umreli bratia a sestra, o ktorej už teraz viem, že žije. "09143199" nadiktovala som mu moje krátke číslo. Zapísal si ho do mobilu, ktorý už mal pripravený. "Chceš moje, keby si niečo potrebovala?" opýtal sa. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. "Keď mi zavoláš, budem vedieť, že si to ty a to isté platí aj o sms-ke." Zazvonilo. "Kedy odchádzaš?" opýtal sa ešte. "Niekedy dnes. Neviem ešte kedy presne." "Aha, tak keby sme sa nevideli veľa šťastia." "Ďakujem, ahoj." Odišiel spred naŠej triedy a ja som sa smutne vrátila na svoje miesto. Čoskoro do triedy vošla učiteľka prírodopisu. Začala nám dávať otázky z opakovania. Neviem už ani aké presne to opakovanie je alebo bolo, ale jedno viem isto. Mňa sa nič nepýtala. Očividne si všimla, že ju mám totálne na háku. Zazvonilo. Učiteľka vyšla z triedy a ja som sa pobalila. Pomalými krokmi som vyšla z triedy s batohom na chrbte. Bundu som držala v rukách. Steavna som mala za pätami. "Kam ideš?" opýtal sa ma. "Ďalšiu hodinu máme fyziku a tá je v špeciálnej učebni. Idem skôr lebo chcem ísť na WC. Máš s tým problém?" Vytrhol mi bundu z ruky a batoh mi dal z chrbta šikovne dole. "Tak ja ti postrážim veci." povedal a vybral sa naspäť do triedy. Prišla som na babské WC. Tam som začala kopať do steny. Keď som vyšla bola som zasa kľudná. Prišla som do triedy. Moje veci boli uložené vedľa mojej lavice a Steaven sedel na svojom mieste. "Bodaj by ťa pečená hus kopla." priala som mu. "Pečená hus ma kopnúť môže ale o oko sa nenechám pripraviť." odpovedal mi so vtipom v hlase. Zazvonilo a všetci sme sa pobrali do učebne fyziky. Zo začiatku som išla pri Steavnovi. Vybrala som z batoha čiernu obálku na ktorej bolo napísané jeho meno. Nenápadne mu ju strčila do batohu. "Zbohom." pošepkala som mu a odbočila na dievčenské záchody. Tam som vyliezla von cez okno a rozbehla sa preč. Zastavila som sa dostatočne ďaleko od školy. Naposledy som sa na ňu pozrela. "Zbohom alebo len dovidenia?" opýtala som sa sama seba. Po tvári mi začali tiecť slzy. Rýchlo som si ich zotrela. Nemôžem tu už dlhšie postávať. Steaven prišiel o oko a ak zachytí moju stopu, bude ma prenasledovať a preto musím utekať ako najrýchlejšie viem, do najbližšieho veľkého mesta, ktoré je odtiaľto vzdialené niekoľko dní cesty autom. Rozbehla som sa teda naprieč zasneženou krajinou. Mala som šťastie, že kúzla čo som si na seba uvalila na zviazanie mojej podoby reagujú hneď ako sa pri mne objaví človek, čiže keď som išla do školy bola som v mojej pravej podobe, ale keď som sa priblížila na toľko, že by ma mohli zbadať, moju podobu zviazali kúzla. Utekám už niekoľko hodín. Odhadujem tak päť až šesť, ale ja stále necítim únavu. Prichádza noc a ja stále utekám. Utekám aj keď už začína svitať. Bez prestávky utekám dva dni, keď zrazu v diaľke vidím svetlá veľkomesta. A tam, na kraji vidím ako vzlieta malé lietadlo. Pridávam do kroku a keď sa stmieva, som na recepcii miniatúrneho letiska. Alebo čo to vlastne bolo. "Dobrý deň..." začala som ale tá čo stála za pultom alebo recepčným stolom mi rovno povedala. "Dnes už neposkytujeme...."začala ale ja som treskla do toho stola. "Zaplatím vám naozaj štedro. Ešte dnes potrebujem súkromný let na Slovensko, do hlavného mesta tohto štátu - Bratislavy." Pri slovách "naozaj štedro zaplatím" ma začala vnímať normálne. "Ako štedro?" opýtala sa plná života. "Dvojnásobok normálnej ceny." odpovedala som zamyslene. "Dobre, máme tu jedno lietadlo a dáme Vám najlepšieho pilota. Vlastne teraz je tu jedniný. Súhlasíte?" Prikývla som. Práve teraz mi je naozaj jedno, aké lietadlo to bude a aj aký pilot ma povezie. Pre mňa je hlavné, aby som bola odtiaľto čo najrýchlejšie preč. "Dobre, takže poprosím Vás milión eur." vypúlila som na ňu oči. To až tak veľa? Toto je zdieranie, ale čo už nič iné mi nezostáva, pedsa len. Peniaze sú pre mňa zrovna zanedbateľné. Začala som sa hrabať v batohu. Vytiahla som guču euro bankoviek. Nepočítala som. "Možno to nieje presne toľko, ale bude Vám to stačiť?" keď videla toľko euro, len dychtivo prikývla. "Kedy odlietam?" opýtala som sa pre zmenu dychtivo ja. Žena zdvihla prst na znak, aby som počkala. Zavolala, podľa môjho úsudku pilotovi, oznámila mu, že má ihneď prísť sem. Keď zložila, po pár minútach prišiel pilot. "Dovidenia." rozlúčila som sa s recepčnou a aj s pilotom som išla k lietadlu. Keď som lietadlo zbadala, takmer mi spadla sánka. Bolo to lietadlo, asi z obdobia druhej svetovej alebo tak nejako. "To v tejto rachotine poletíme?" opýtala som sa popudivo. "Ak chcete, choďte pešo alebo si počkajte do zajtra." odvrkol mi pilot. "Fajn, fajn už mlčím. Pokiaľ to letí a nezrútime sa, tak je mi to jedno. Poďme už konečne." Keď som nastúpila do lietadla alebo skôr do kôpky šrotu, musela som sa nad tým pousmiať. No nieje to irónia? Keď som išla sem, bolo to dávno, keď ešte boli lietadlá v plienkach. Vtedy sa mi to lietadlo zdalo úžasné ale dnes, aj keď asi letím v podobnom modeli, mám strach, že sa zrútime. Po pár minútach sme boli vo vzduchu. "Koľko nám potrvá let?" opýtala som sa. "Asi týždeň." vypadlo z pilota. Vzdychla som si. Mohla som ísť pešo, ale to by mi trvalo dlhšie a navyše by som bola ľahšie vystopovateľná. Toto je teda patália. "Máte niečo proti tomu?" opýtal sa pilot podráždene. "Nie, ako sa voláte?" "Som Arian Merkur." prišla mi odpoveď. "A vy?" "Maya Nekosaima." svoju pozornosť som upriamila na oblak v tvare stromu. "Maya Nekosaima? Nemyslel som si, že sa niekedy stretnem s tou vyhnankiňou, ktorá by radšej umrela, ako zostať doma a žiť so svojím najlepším priateľom, ktorý ju miluje. Váš priateľ všetkým elfom o vás poslal informácie, aby sme mu nahlásili, ak by ste sa rozhodla vrátiť." Arian sa hrdelne zasmial. Toto ma vyviedlo z miery. "Prečo by to robil a kto vlastne ste?" svoju pozornosť som presunula na jeho vyškerený xicht. "Ako som povedal som Arian Merkur. Prečo by som to robil? Vieš si ty vôbec predstaviť čo by mi urobil tvoj priateľ, keby som mu to nepovedal? Zabil by ma, ak by sa to dozvedel. Neviem aký bol keď si ho poznala ty, ale zmenil sa. Za tých tristo rokov, čo sme dotali tento príkaz sa zmenil." "Tak v tom prípade, by si ma mal vyložiť." zmorene som si prešla dlaňou po tvári. "Nemôžem. Už ťa dopravím do Bratislavy a tam to nahlásim." "A čo keby si to nenahlásil?" "Predpokladám, že ideš domov. Vieš čo by mi urobili, ak by som ich neupozornil na tvoj príchod?" "A čo keby som tam išla za niekoho iného? Napríklad, keby som si vymyslela voľajaký príbeh a zmenila si aj meno? Čo ty na to?" Arian sa zamyslel. "To by šlo, ale nesmieš za žiadnu cenu prezradiť, že som ťa priviezol ja." "Súhlasím. Máš moje slovo a za to, že ma neprezradíš, kedykoľvek budeš potrebovať moju pomoc, stačí po mňa poslať a ja ti priklusám na pomoc. Platí?" "Platí. A teraz sa drž. Toto lietadlo je síce rachotina, ale vylepšoval som ho celý čas, čo som sa ku nemu dostal." Usudzujem, že sme zrýchlili. Dni ubiehajú spolu s nocami ako voda a keď prichádza večer štvrtého dňa, pristávame na letisku v Bratislave. "Ďakujem. Veľa šťastia." rozlúčili sme sa takýmto štýlom a ja som sa pobrala na hlavnú stanicu, kde som si vyhľadala spoj do Nového mesta nad Váhom. Vlak, mal prísť o hodinu. Prišiel v presne stanovenú dobu. Nastúpila som doň a keď hodiny na mojom mobili oznámili polnoc, vystupujem. Po vlastných sa otráveným krokom terigám z Nového mesta. Naozaj namáhavá cesta. Ale čo už narobím? Ak sa tam chcem dostať, musím ísť pešo. Vychádzam z Nového mesta a vchádzam do lesa. Idem stále hlbšie a hlbšie. Kúzla zväzujúce moju podobu ruším na dobu neurčitú. Teda, aby som bola presnejšia, kúzla, ktoré ma zväzujú do ľudskej podoby ruším. Namiesto nich dávam niekoľko nových. Jediná podoba aká ma napadá, je podoba troška bledšia, ako som naozaj a vlasy čiernej farby s občasnými hnedými prameňmi. Keď sa nad tým tak zamyslím, vyzerám strašne. Ako voľajaké strašidlo alebo blázon, čo utiekol z blázninca. Nevadí, mám pocit, že sa sama na seba troška podobám. Aspoň teda dúfam. Prešla som ešte niekoľko kilometrov, keď som prešla cez hranicu. Všetko nabralo farby a na privítanie mi tesne pred nosom prefrngol šíp. Zapichol sa do zeme. "Toto mi je teda privítanie." zamumlala som si a vtom sa medzi stromami objavilo niekoľko elfov. "Kto si?!" vyštekol na mňa jeden z nich. Zúrivo som sa začala prehrabávať v menách čo som poznala. "Reia Nekosaima." predniesla som nakoniec meno, ktoré mi vzniklo len zhlukom písmenie. "N-Nekosaima?" opýtal sa ďalší pomaly. Prikývla som. "Poď prosím s nami." povedal ten čo prehovoril ako prvý. Viedli ma ďalej cez les. Zaujato som sa obzerala okolo seba. Nebola som tu už asi tristo rokov, ale aj tak je to stále rovnaké. Veľa sa tu toho nezmenilo. To treba priznať. V korunách, tak ako vtedy, sa premávajú veveričky, hniezdia tam vtáky, a po zemi sa premávajú zvieratá, ktoré nežijú na stromoch. Veľa sa tu toho nezmenilo. Domce ktoré sú vrastené v stromoch, alebo z nich vyrastajú sú taktiež bezozmien. Prišli sme k malej lúčke, ktorú obkolesovali stromy. Bola to lúčka z môjho sna. Až teraz si spomínam. Tu sme sa ako malé deti hrali s mojimi súrodencami a s mojím najlepším priateľom, ktorý je dnes kráľom. Ak sa to tak dá povedať. Zastali sme na kraji lúčky a jeden z elfov išiel ďalej. Uvedomil elfa, čo ležal na zemi. Predpokladám, že to bolo o mojom príchode. Keď sa jeden z elfov, čo ma sprevádzal vrátil, uvedomil ma "Náš pán sa s vami chce rozprávať." "Hm, a čo ja s tým?" opýtala som sa drzo. To som nemala, lebo mi docvaklo, že sa správam neuctivo, tak ako kedysi. Nikdy som nemala priveľkú úctu k ostatným. "Fajn, idem za ním." povedala som po chvíľke a vykročila na lúčku. Sú asi dve hodiny v noci a je tma ako v rohu. Keď som pristúpila k postave, čo ležala v tráve, spoznala som v nej môjho bývalého najlepšieho priateľa. Tak, ako ani ja ani on sa príliš nezmenil. Teda, až na to, že vyzeral ustaranejší ako obvykle. Hľadel na hviezdy. "Chceli ste so mnou rozprávať, alebo sa mýlim?" opýtala som sa znudene a sadla si vedľa neho. "Takže si sa vrátila, Maya. Zmenila si sa. Pamätáš si ešte na tú podmienku?" Na tú podmienku si samozrejme pamätám, ale kto povedal, že ho nemôžem okašľať? "Akú podmienku mala moja mama?" vypadla zo mňa veta, ktorú som si pripravovala už odkedy som sa rozhodla vrátiť. Mala som jednoduchý plán. Urobiť so seba dcéru Maye, čiže samej seba a povedať, že moja matka (čiže ja) je mŕtva. Na prvý pohľad jednoduchý plán, ale treba sa ho aj držať. Elf, alebo skôr môj bývalý najlepší priateľ sa prudko posadil a pozeral na mňa ako na zjavenie. Takúto reakciu som nečakala. "T-tvoja mama?" opýtal sa zhrozene. Prikývla som "Akú mala moja mama podmienku?" Zhrozene na mňa pozeral. "To je jedno. Ty si jej dcéra?" "Áno, som Reia Nekosaima." "Kto je tvoj otec?" opýtal sa a keďže ja som nemala vymyslené meno mykla som plecom. "Neviem, keď som sa narodila odišiel preč." Prižmúril oči a mne sa zazdalo, že moju lesť prehliadol. "Kto mohol byť taký netaktný, že ju nechal samú s dieťaťom? Ľúbil ju vôbec? Zaslúži si viac. Kde je teraz?" Vyhrala som! Skočil mi na to. Bééé, ako ľahko sa necháš napáliť. Za toto by si ma asi nakopal do zadku, keby si vedel, že si z teba robím dobrý deň, ale nemám na výber. "No, ona umrela." zamumlala som potichu a čo najsmutnejším tónom. Zožral mi to aj s navyjákom! "Tak to mi je...uhm...ľúto. Kedy sa to stalo?" "Pred mesiacom." "Prečo si tu?" "Povedala mi aby som si vzala voľajaký meč." "Ten ti nemôžem dať. Ten je už tu, navždy. Tvoja matka ho mohla naspäť získať jediným spôsobom, ale teraz, už navždy patrí lesu." Urobil mi škrt cez rozpočet. Takúto alternatívu som do svojho plánu nezapočítala. "Prosím, učila ma ako sa s mečmi zaobchádza. Naučila ma všetko čo vedela, aspoň tak vravela. Povedala mi, že mám pokračovať v tom, na čo je naša rodina predurčená. Že mám zabíjať upírov, ktorý ubližujú a lovia ľudí a aj ostatných." hovorila som zúfalo. "Miloval som tvoju matku a milujem ju dodnes. Neviem, kto bol tvoj otec, ale keby som sa s ním niekedy stretol, zabil by som ho." zdôveril sa mi. Moje myšlienkové pochody, ako ho oblafnúť sa zastavili. "Tak, prečo ste jej to nikdy nepovedali? Prečo ste ju nezastavili?" opýtala som sa otázku, ktorú som zakopala hlboko do svojho vnútra, ale teraz chcela vyjsť napovrch. Pred tým ako mi odpovedal sa zahľadel na oblohu. Keď na mňa pozrel, v očiach mal zmučený výraz. "Poznal som sa s ňou odmalička. Odmalička sme sa spolu hrávali tu na tejto lúčke s jej súrodencami. Spomínala ti svojich troch bratov a jednu sestru?" prikývla som "Spomínala mi iba dvoch." "Tak potom mala troch bratov a jednu sestru. Postupne všetci lovili upírov. Všetci jej súrodenci boli stále na cestách, len ona, bola doma. Pamätám si ešte na to, ako mi hovorila, že upírom nedovolí vojsť živým do tohto lesa, ani keby ich chránili jej súrodenci. Zabili jej totiž brata a oboch rodičov. Raz, ale jej sestra prišla s upírom do tohto lesa. Neviem, či jej to niekedy odpustila ale asi áno. Jej sestra sa do toho upíra zamilovala. Volal sa tuším Eliot. Ale on ju potom opustil a ona sa dostala do vyhnanstva, lebo chcela zabiť vtedajšieho kráľa. Tvoja matka, neskôr dokončila to, čo jej sestra začala. Zabila vtedajšieho kráľa a aj ona sa dostala do vyhnanstva. Jej sestre, sme meč nezobrali, lebo ho vtedy dobre ukryla ale tvojej matke áno. Dnes už neviem, čoho sa všetci báli ale ten meč som jej musel vziať ja. Bolo to ťažké obdobie. Nechcel som aby sa sem už nemohla nikdy vrátiť, preto som jej dal podmienku. Ak sa vráti, budeme my dvaja žiť ako pár. Chcel som jej povedať, že ju milujem, ale ona chcela aby som prešiel rovno k veci. Aby som jej povedal, že chcem jej meč, že sa nesmiem vrátiť. Povedal som jej tú podmienku a aj to, že s ňou ostatní súhlasili. Nikdy nezabudnem na ten jej výraz v tvári. Z očí jej tiekli slzy. Plakala a kričala, že som ju zradil. V jej očiach sa odzrkadľoval strach. Niekedy si myslím, že aj láska, ale nechcem si nahovárať. Tento jej výraz, mi v mysli zostane dosmrti. Keby sa to dalo, chcel by som jej to všetko vynahradiť. Keby som mohol tú podmienku vziať späť, vzal by som ju späť, ale rada by po mne chcela niečo iné a ja neviem, čo by som im mohol dať ako istotu, že nezabije aj mňa." Tak na toto si pamätá? Takto to je? "Čo tá podmienka ešte zahŕňala?" opýtala som sa. Vedela som, že zahŕňa ešte niečo.
"Dúfal som, že sa na to neopýtaš. Áno, tá podmienka zahŕňala to, že budeme žiť spolu, ale aj to, že už nikdy nebude môcť vytrčiť päty z tohto lesa a nikdy sa nikam nebude pohybovať sama. Priznávam, táto podmienka bola až prehnaná, ak zoberiem do úvahy len to, že sa rada pohybovala po lese a často zmizla aj na niekoľko dní. Keď sa vrátila, vyzerala živšia a zdravšia ako predtým. Mala rada samotu, hoci sa aj rada rozprávala." spomínal ďalej. "Ako sa voláte?" nič iné ma nenapadlo. "Och, prepáč. Zabudol som sa predstaviť, je to odo mňa neetické. Som Kain Loir." niet pochýb. Je to on. Za ten čas, čo sme sa nevideli sa zmenil a nezmenil zároveň. Stal sa aj naivnejším ako bol kedysi. Je mi ľúto, že to skončilo tak, ako skončilo. "Čo by si robil ak by sa zamilovala do upíra?" opýtala som sa potichučky. Pozrel na mňa zmučene, akoby ho každé moje slovo pichlo do strdca. Akoby ho spomienky na mňa trhali na kusy. "Ak sa zamilovala do upíra, nič s tým nenarobím, ale ak je tvojím otcom upír, chcel by som ho zabiť. Vlastne, keby som bol vtedy pri nej, bojoval by som o ňu so všetkých síl." Postavila som sa. "Je neskoro. Kde bývam?" "Odprevadím ťa." tiež bol ihneď na nohách. Po pár minútach sme kráčali po lesnom chodníčku smerom k domu mojej rodiny. "Povedz mi, aká bola Maya ako matka?" Nevedela som čo mu na to odpovedať, bola som až príliš zamyslená na to, aby som mu vôbec odpovedala. Ticho som kráčala ďalej, aj keď on zastavil. Až po pár krokoch som si uvedomila, Že zostal pozadu. "Kadiaľ ďalej?!" zakričala som na neho otázku. Ihneď ma dobehol. "Prepáč, tak veľmi mi ju pripomínaš. Keby si mala vlasy kratšie a troška inej farby, stavil by som sa, že si Maya a nie jej dcéra. No a ešte keby si mala troška zdravšiu farbu. Nikdy na ňu nezabudnem. Najradšej by som išiel hneď za ňou. Možno to aj urobím." uvažoval nahlas. Zhrozila som sa "NIE! TO-TO NESMIEŠ!" zarevala som sa schmatla ho za golier. Pozeral na mňa prekvapeným pohľadom. Pustila som ho a pomaly sme išli ďalej, ja som hľadela do zeme. "Prečo? Keď tu nieje ona nemám prečo žiť. Doteraz, som žil len vďaka myšlienke, že sa raz rozhodne vráťiť domov." myslela som si, že sa psychycky zrúti. "Vždy je prečo žiť, neželaj si pre seba smrť. Toto mi raz povedal jeden môj priateľ a mal pravdu." pokúsila som sa ho povzbudiť. Spomenula som si na Steavna. Možno som so sebou mala vziať aj Guľku a Laira. Nie, keby som ich vzala so sebou bolo by to ťažšie. Všetko by bolo ťažšie. "Kto ti to povedal?" opýtal sa ma zmorene. "Neuveríš, ale bol to upír, ktorého som chcela so začiatku zabiť." ironicky som sa zasmiala. Keď som si na to teraz spomenula. Naozaj to bola irónia. Zo začiatku som ho chcela zabiť a teraz, nechcem aby sa mu niečo stalo. Dokonca, som mu zverila život mojej sestry a Laira. Naozaj to bola irónia. "Zo začiatku? Teraz už nie?" Pokrútila som hlavou. "Teraz už nie. Pomohol, mi prekonať to, čoho som sa bála. Upíri su neskutočne odporné a podrazácke stvorenia, to musím priznať, ale nemu som zverila Guľu a Laira, kým sa nevrátim do opatery. Verím mu, tak ako Vám verila moja matka." "Zamilovala si sa." uvedomil ma. "To je nemožné." protirečila som. "Pochybujem. Si mladá, keď tak nad tým rozmýšľam. Tvoje city sú ešte rozhádzané." "Ja som sa do neho nezamilovala." trvala som na svojom. "Prečo nie?" "Lebo už je niekto koho mám rada." "Kto je tým šťastným ak sa môžem opýtať? Dúfam, že je to niekto kto si ťa zaslúži. Nechcem aby si dopadla ako Maya." Pokrútila som hlavou. "To je tajomstvo a vy sa to dozviete iba, ak mi dáte meč mojej matky." Vzdychol si. "Prepáč, nemôžem ani keby som chcel. Ten meč je zapečatený a jediný kto ho môže z toho miesta vziať som ja, alebo Maya. Keďže Maya nežije, môžem ho odtiaľ vziať ja. Prepáč, ale ja už sa toho meča neodvažujem chytiť. Odkedy som bol nútený zapečatiť ho, nechcem sa ho už nikdy dotknúť." kráčali sme ďalej v tichu našich myšlienok. Zaujímavé, myšlienky elfov nepočujem.
Toto je naozaj, ale naozaj deprimujúce. Ak chcem ten meč dostať, musím sa nejako dostať tam, kde je zapečatený, ale nemôžem si ho vziať, lebo by som bola upodozrievaná z toho, že som Maya, čo je pravda, ale o tom potom. Nemôžem mu len tak, povedať, že som to ja. Zabil by ma. Tak to možno nie, ale po vyznaniach ktoré povedal mojej akože dcére, čiže mne ho nemôžem držať v nevedomosti.
"Čo by si jej povedal ak by si sa s ňou stretol?" opýtala som sa opatrne, keď už sme mali domček vytŕčajúci zo stromu nadohľad. "Myslím si, že je to jasné. Povedal by som jej že ju milujem, že mi je to všetko ľúto a že, podmienku sa budem snažiť zrušiť. Dnes, je to už ale jedno. Nikdy sa nevráti. Nikdy, jej nebudem môcť povedať ako veľmi pre mňa znamenala. Ako veľmi bolelo, keď som sa dozvedel, že sa obrátila proti nám a ako bolelo, keď sa na mňa pozerala pohľadom, ktorý mám ešte i dnes v pamäti." všimla som si, že mu po tvári stiekla slza. Hneď ju ale utrel, aby ju nebolo vidno. "Myslíš si, že pre ňu to bolo všetko ľahké? Myslíš si, že si trpel len ty?" opýtala som sa pohŕdavo. Stále sa ľutuje a mne to lezie hore krkom. Nie, on neľutuje seba ale to čo mohlo byť ale nebolo. "Neľutuj to čo mohlo byť, ale radšej pozeraj dopredu a maj vieru v budúcnosť." Už sme stáli na prahu môjho domu. "Poď ďalej." pozvala som ho dnu, keď som otvorila dvere. "Nie, nebudem ťa otravovať. Určite sa chceš po dome poobzerať sama a navyše, nechcem poškvrniť tento dom svojím vstupom. Odkedy odišla, neodvážil som sa sem vstúpiť, lebo viem, že to, čo urobila urobila len preto, lebo ten kráľ vtedy odovzdával našich ľudí upírom a podporoval tie pokusy." Toto už bolo dosť. Stačilo, preháňa to s tou úctou. "Ty si nepamätáš na to, ako neznášala prehnanú úctu?" precedila som medzi zuby. "Pamätám, ale...." chcel protestovať. Schmatla som ho za ruku a cez prah som ho stiahla do domu. "Vidíš? Nič na teba neútočí a ani ťa nejde zožrať." za ním sa zabuchli dvere. Prešli sme do kuchyne. "Niekto tu bol." skonštatovala som po pár minútach. "Ako vieš?" Mávla som rukou. "To je fuk. Radšej si sadni skôr ako ťa oboznámim s okolnosťami, môjho príchodu." Nechápavo na mňa pozrel. Pôvodne som nemala v pláne mu to vyklopiť, ale nechcela som ho trápiť. Až príliš som ho mala rada. Aj keď som si, želala zabudnúť, na to, čo sa udialo keď som odchádzala do vyhnanstva, keď som chcela zabudnúť na neho. To sa jednoducho nedalo. Nesadal si na ponúkanú zaprášenú stoličku. "Hovor." vyzval ma naoko kamenným postojom. Teraz, keď som sa mu pozrela do očí videla, som ako sa pomaly rozpadáva. "Neviem, či ti to mám povedať. Bojím sa, že sa rozpadneš na kúsky. Vidím ti v očiach, ako sa rozpadávaš. Neviem, ale či by si sa nerozpadol ak by si sa to dozvedel pravdu inak ako keby som ti to hneď teraz povedala." Dala som si z chrbta dole batoh a vybrala som z neho vankúš. Hodila som ho na zem. Sadla som si naň. "Bohužial nemám vankúš aj pre teba. Nerátala som do svojich plánov aj takúto možnosť situácie. Ak chceš sadni si na ten môj." Sadol si na zem "Nie ďakujem, ja budem takto, keď tak veľmi trváš na tom, aby som sedel. Hovor už, ja sa nerozpadnem." jeho hlas znel inak. Nebol v ňom strach ale nádej. "Začnem pekne od začiatku. Celý môj plán ísť sem sa zrodil, keď sme mali prázdniny kvôli nejakej školskej poruche. Občas som išla do mäsiarstva kúpiť líške o ktorú som sa starala mäso a potom sa ku nej pridal aj vlk. Toto je ale nepodstatné. Do tej školy prišiel nový žiak. Neskôr som zistila, že je to upír a aj so svojou veľkou rodinou si pri našom domčeku postavili dom. Mala som ich za susedov a aby toho nebolo málo, zistili moju pravú identitu a aj to iba preto, lebo ma naháňali upíri, ktorý chceli moju krv, tak ako kedysi chceli aj krv Traily. Neskôr som dostala červenú horúčku, pre ľudí smrteľná choroba, no ja som bola vyradená na pár dní z prevozu ak sa to tak dá povedať...." Kain mi skočil do reči "A čo má toto všetko spoločné s tým tvojím plánom?" "Všetko. Pozorne počúvaj. Ten môj nový sused upír, čo bol so mnou v jednej triede, tak veľmi túžil zistiť čo som, že do toho pátrania zapojil celú svoju rodinu. A vtedy, trávil v našom dome takmer všetok čas. Vlastne všetok čas. Strážil ma ako oko v hlave, o ktoré neskôr prišiel aj keď o tom nevedel. Ale keď som dostala tú Červenú horúčku, zrútila som sa zo schodov a on, keďže nevedel čo so mnou je, zaniesol ma ku nim domov a tam ma jeho upírska sestra liečila. Keď som sa ale prebudila, zrodil sa vo mne plán. Možno, som zradila, možno som bola tam kde som bola, ale ja....." odmlčala som sa. Kain na mňa pozeral plný očakávania, čo mu poviem ďalej. Vedela som, že dúfa, že moja matka, čiže ja žijem. Teda aspoň podľa toho čo som mu povedala. "Vymýšľala som plán, ako sa sem dostať bez toho, aby som upútala pozornosť." "Prečo bez toho aby si upútala pozornosť? Všetci by mali predsa vedieť, že tvoja matka je mŕtva a ty si jej dcéra. Alebo nie?" povedal skormútene. "Prepáč, toto divadlo sa mi zdalo byť ako najlepšie. Myslela som si, že ak si vymyslím dostatočne dôveryhodný príbeh dostanem sa k môjmu meču. Myslela som, že som do svojich plánov zahrnula všetky možnosti. Vlastne všetky možnosti som zahrnula, okrem tej možnosti, že by si mi povedal ako dcére Maye, že to ľutuješ. Nikdy som si nemyslela, že to dopadne práve takto. Mojím cieľom bol len môj meč, ale...." ďalej už som nedokázala hovoriť spustila som zábrany, ktoré bránili mojej pravej podobe. Vlasy som mala zasa hnedé a pokožku normálnej farby, teda aspoň pre mňa. Pochopil, už čo hovorím. Tváril sa neurčito. Začala som pozerať do zeme. Toto nebol dobrý nápad. Dúfam, že sa neroztriešti na malé kúsky. Ticho, bolo ticho. Ale toto ticho bolo iné ako tam, kde som bola doteraz. Toto ticho bolo iné, svieže. Ani som si nevšimla ako, ale Kain bol pri mne a silno ma objímal. "Ďakujem, ďakujem....." ďakoval, ale ja som nechápala prečo. "Prepáč mi, bála som sa toto, že tu budem musieť zostať. Toho, že ak by som sa vrátila zabil by si ma. Nenávidel by si ma. Prepáč, prepáč mi to. Prosím." Ja som sa zasa ospravedlňovala. Taktiež som ho objala. "Nie, ty mi prepáč, čo som urobil. Prepáč mi to ty." ospravedlňoval sa aj Kain. Za iných okolností a za iných slov, by som sa asi aj rozplakala, ale toto mi prišlo také komické, že som sa začala smiať. Kain ma pustil a nechápavo na mňa pozeral, zatiaľčo ja som sa smiala, až mi po tvári stieklo pár slzyčiek. Tie som rýchlo utrela. "Vieš, toto je komická situácia. Obaja si sa navzájom ospravedlňujeme a ani jeden nechceme prijať ospravedlnenie toho druhého. Musím sa priznať, že naše prvé stretnutie odvtedy čo som odišla som si predstavovala inak." smiala som sa ďalej. Kain prikývol. "Aj ja." zvážnel. "Ľúbim ťa a navždy ťa aj ľúbiť budem, Maya. Nech sa stane čokoľvek." Prestala som sa smiať. "Nerob si zo mňa srandu. Pamätám si ešte na tie naše siahodlhé rozhovory. Čo sa vlastne stalo s Meinou? Nehovoril si, že až sa staneš kráľom, budete spolu žiť?" "Meina odišla, ale aj ty si hovorila niečo o voľajakom upírovi ktorého si chcela zabiť ale už nechceš. Takže si sa do neho zaľúbila a ja nemám šancu." povedal smutne. Zamračila som sa. "Keď si ešte nevedel kto som, a mal si ma za moju dcéru, tak som ti povedala, že ja už sa nemôžem zaľúbiť, lebo niekoho už ľúbim a to aj platí. Možno som veľa obrátila tak, aby z toho vyšlo niečo iné, ale toto je fakt." "Ale máš ho rada." protirečil. "Už viem, čo máme spoločné. My, ľudia, upíri a všetci ostatný." usmiala som sa. "Čo?" "Všetci žiarlime. Ty žiarliš na Steavna, Steaven žiarli na Mikyho a teba, Eliot by žiarlil na Laira, keby vedel, že Traila je Guľka a Traila žiarli na tú s ktorou je Eliot. Vieš, každý žiarli na každého." zasmiala som sa. "A ty, žiarliš na niekoho?" opýtal sa Kain záludne. "Nemám na koho." uškrnula som sa. "Ako to?" "Jednoducho. Ten koho ľúbim, ľúbi mňa a viac ku šťastiu nepotrebujem." "Kto je ten šťastný, ak môžem vedieť?" "No, takže má dlhšie blond vlasy, modré oči, je z mojej rasy a práve sedí predomnou. Už vieš kto je to?" Prekvapene na mňa vypúlil oči. V duchu som si musela povzdychnúť. Nikdy nebudem vedieť vypúliť oči tak ako on. Toľká škoda. "Ja?" opýtal sa neveriacky. Prevrátila som oči "No nie ten za tebou. Jasné, že ty." usmiala som sa. Očičká mu zažiarili. "Naozaj? Nieje to voľajaký ofuk?" "Tak teraz ma urážaš. Čo sa týka mojich citov, nehovorím, že niekoho ľúbim len tak do vetra. Tvoja nedôvera ma uráža." nafučane som sa na zadku otočila, tak, že som mu bola chrbtom. Tvárila som sa, že ma urazil, ale po pravde mi bolo ľúto, že mi neverí. Naozaj, mi to bolo veľmi ľúto. Objal ma okolo pása, ako som sedela a hlavu si položil na moje rameno. "Prepáč, nechcel som ťa raniť." pošepkal mi ospravedlnenie. "Občas, každý z nás povie, to čo neskôr ľutuje." smutne som sa usmiala. "Maya, nebuď smutná. Čo by si chcela? Spním ti všetko, čo bude v mojich silách a to, čo v nich nebude, sa budem snažiť splniť." Chcela som mu odpovedať, ale vtom mi zazvonil mobil. Kain ma pustil a ja som z batoha vybrala telefón. "Ahoj Maya, tak som si hovoril, Že by som ti mohol zavolať. To som ja Miky." ozval sa Mikyho hlas z telefónu. "Ahoj Miky, ako sa máš? A čo nové v mäsiarstve a škole?" Kain zagánil na telefón, ale nehovoril nič. "Ja sa mám dobre, mäsiarstvo sme museli zavrieť, lebo nás cez noc vykradli a teraz sme bez mäsa." povedal smutne. "Och, tak to mi je ľúto. Dúfam, že čo najskôr nájdu vinníka." "A v škole nieje nič nové, len zmizlo zopár študentov. Inak Steaven si pýtal tvoje číslo, tak som mu ho dal. Nevadí to, že? Vyzeral dosť nazúrene, akoby chcel zabíjať." zveril sa. "Ďakujem ti ... uhm ... za informáciu." zamumlala som, pričom sa postavila a kopla do steny, aby som odbúrala svoju zúrivosť. "A ty kde si? A ako sa máš?" opýtal sa Miky, aby zistil niečo o mne. "Ja som na Slovensku a mám sa....úžasne. Prepáč, musím končiť. Maj sa." zložila som skôr ako stihol niečo odpovedať. "Magor sprostý. Mala som sa ho zbaviť keď som bola ešte tam. Hlupák. Vykradli mäsiarstvo. Kto iný by to mohol byť ak nie Steaven? Upíri sa mäsom neživia ale Guľka a Lair áno. Kto iný by zapríčinil miznutie študentov ak nie upíri? Hajzel." nervačila som. "Maya, deje sa niečo?" opýtal sa Kain opatrne. "Áno, stalo sa toho veľa. Ten sprostý zombie začal ako svoju obživu používať študentov zo školy kde som chodila a ešte vykradol mäsiarstvo, plus sa stavím, že čo chvíľa ho mám za pätami. Bohatstvo, toto som nemala v pláne." uvedomila som ho naštvane. "Neboj sa, tu ťa nenájde. Tu sa nemáš čoho báť." upokojoval ma Kain. Objal ma. "Ja sa nebojím o seba! Bojím sa o Mikyho, o teba a aj o toho zombieka Steavna. Toto je nekonečný kruh, chápeš to? Počula som jeho myšlienky. Počula, som čo si myslí a cítila som. Kain, veľmi sa bojím, že niekoho stratím. Bojím sa o vás." "Neboj sa, ja sa viem obrániť a keby o to išlo ochránim ťa aj vlastným životom. Určite sa vedia obrániť aj oni dvaja." Po lícach mi začali tiecť slzy ako hrachy. "Maya, neplač. Všetko bude v poriadku." upokojoval ma a zdvihol mi bradu, tak aby sme si pozerali do očí. "Všetko bude v poriadku." zopakoval. Jeho pohľad, bol plný odhodlania, lásky ale aj strachu. "Dúfam...dúfam, že sa vy dvaja nikdy nestretnete." pošepkala som zmučene. "Prečo?" začudoval sa. "Ak by ste sa stretli a ja by som bola pritom, nevedela by som či sa mám postaviť na stranu toho koho ľúbim, alebo na stranu priateľa. Nevedela by som či by nebolo lepšie, umrieť aby ste vy obaja žili." Zatriasol mnou. "Maya, toto už nikdy nehovor. Ak by si umrela ty, umrel by som aj ja. Bez teba, bez vedomia, že žiješ by som nebol schopný, pokračovať vo svojom živote. Rozpadol by som sa od žiaľu." "Kain, keby som mohla umrieť, už dávno by som tu nebola. Ale ako mi povedal Steaven, vždy je prečo žiť. Ja chcem žiť, pre teba, pre tvoj úsmev a lásku, pre Guľu, moju sestru, pre Laira, pre Steavna, pre jeho priateľstvo a aj pre tento strom. Ale nechcela by som žiť, ak by som niekoho z vás stratila. Nechcela by som žiť s vedomím, že si mŕtvy, že už nikdy neuvidím, tvoj úsmev, že ti už nikdy nebudem môcť povedať, ako veľmi ťa ľúbim a ako veľmi pre mňa znamenáš. Nezniesla by som myšlienku, že by som ja mohla za tvoju smrť. Prosím, sľúb mi, že nech by sa stalo čokoľvek, ak by si sa stretol s nejakým upírom, čo najrýchlejšie by si sa vrátil domov, do tohto lesa. Prosím sľúb mi to." Pozrel mi do očí. "Sľubujem ti to." "Ďakujem." pošepkala som a objala ho.
"Tu je! Pane, Maya Nekosaima je tu!" začuli sme krik voľajakého elfa a po necelej minúte sa do domu vrútilo asi desať elfov a medzi nimi išli dvaja starší elfovia z rady. Alebo Skôr dvaja elfovia, ktorý tvorili radu tohto lesa, ktorá radila a usmerňovala kráľa. Obaja sme na nich zostali prekvapene pozerať. "Pane, odstúpte od nej prosím. Prišla sem v prestrojení a mohla by Vám ublížiť!" skríkol, jeden a mieril na mňa luk, pripravený vystreliť šíp. Kain sa postavil predomňa, aby tak zmaril akýkoľvek pokus o výstrel. "Ona nikomu neublíži. Chcela len svoj meč, aby mohla pokračovať v poslaní svojej rodiny." uvedomil ich Kain. "Pane, podľa podmienky, keď sem raz príde musí zostať s vami a všade chodiť s doprovodom, aby sa nestalo to čo kedysi. Meč jej samozrejme vrátiť nemôžeme." uvedomil Kaina zakrpatený elf, čo patril do rady. "Podmienku ruším! Je mi jedno, aké to bude mať následky ale jej podmienku ruším. Pokiaľ si dobre pamätám, to že zavraždila bývalého kráľa, urobila nám službu. Obchodoval predsa s našimi ľuďmi a vytváral ďalšie napodobeniny pôvodných upírov. Ona a jej rodina, dostali za úlohu všetkých čo smevytvorili vyhladiť. On im prácu pridával a zradil nás on nie Maya. On vtedy zapredával náš ľud nie Maya a my sa jej za službu odplácame vyhnanstvom, podmienkou a tým, že si nemôže vziať svoj meč na to, aby plnila svoju úlohu? Čo je to za spravodlivosť?" Nikto nenamietal. Obaja elfovia z rady prikývli. Máte pravdu, pane." prikývli a odišlil. Za nimi aj desať elfov. Kain sa otočil ku mne so žiarivým úsmevom. "Si voľná." povedal. Hodila som sa mu okolo krku. "Ja viem, ale chcem tu chvíľu s tebou zostať. Nechcem hneď ísť na lov. Keď som nemusela loviť doteraz, ešte chvíľku vydržím.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama