6. Časť - Myšlienky

17. dubna 2009 v 21:10 | vlea

Keby som vedel, prečo chce odísť. Prečo robí to, čo robí, pomohol by som jej. Ale ona mi nič nechce povedať. Možno je dobre, že sa ku mne správa ako k odpadu. Možno, sa bojí a možno mi neverí. Chcem aby mi verila, chcem aby ma aj ona mala rada, ale viem, že ak by ma mala rada, tak by jej to prinieslo iba bolesť. Chcem ísť domov, pustiť si hudbu a jednoducho sa vznášať v myšlienkach a nemyslieť na ňu, ale jednoducho to nejde. Ona, je iná ako ktokoľvek koho som stretol. Navonok sa možno tvári, ako silná, ale cítim, že je krehká. Cítim, že je ako porcelánová váza, do ktorej stačí ťuknúť a rozbije sa. Bojím sa, že sa ona bojí mňa. Hoci, mám pocit akoby sa ona bála toho, že ja sa bojím nej. Nechápem ju, ale aj tak ma ...... priťahuje. ......

Stačilo, stačilo, DOSŤ! Ja už nehcem počuť jeho myšlienky! Nechcem, to počuť, nechcem! Nechcem vedieť na čo myslí! Nechcem to! Prisahám, že ak ho prestanem počuť už nikdy sa nebudem s tým kúzlom zahrávať, ja PRISAHÁM! Prosím, prosím, ja to už nevydržím! Nevdyržím, to keď ho počujem, keď počujem jeho úvahy. Prosím, stačí.
Hlava mi treští jedna radosť, div, že mi nevybuchne. Z očí sa mi rinú slzy a z úst sa mi nevydiera žiaden zvuk. Nič, len ticho a moje zúfalé výkriky ranených myšlienok a srdca, ktoré sklamalo a sklamanie videlo. Ako si myslel, ja to hrám. Hrám to, že som silná. V skutočnosti, vždy keď si spomeniem, čo ma čaká, čo sa stalo a čo je, začínam sa rozpadávať. V hlave cítim, akoby mi do nej tĺkli kladivami. Cítim, ako sa zasa rozpadávam a črepy, čo dopadnú na zem, sa roztrieštia a v nich vidím, všetko čo som mohla mať, ale stratila to. Kričím, kričím ale z môjho hrdla nevychádza žiaden zvuk.
Prečo nechce aby som s ňou išiel? Mohol by som jej pomôcť. Prečo, nechce aby som jej pomohol? Nechce, aby som jej niečo čo i len podal. Rozpráva sa so mnou, lebo som tu a ticho, ktoré vládne je ťaživé. Možno, sa bojí. Čo to spomínala so sestrou? Tuším hovorila niečo, o tom, že za to môže Eliot, ale čo také urobil? Prečo ho chce zabiť a prečo musela sľúbiť, že mu nič neurobí? Milovala ho jej sestra? Alebo on ju? Bojí sa toho, že skončí ako jej sestra? Chcem jej pomôcť, ale ona mi to nechce dovoliť. Nechce, aby som sa o nej čokoľvek dozvedel. Ale prečo, prečo, prečo? Nevidí to? Alebo nechce vidieť to že .........
Prestaň s tými úvahami! Drž myšlienky na uzde! Samé prečo, prečo, prečo! rozmýšľaj, rozmýšľaj! Ja ťa nechcem počuť tak prečo mi to robíš! Prečo?! Prečo ma týraš tými nekonečnými otázkami prečo?!
V prudkosti si sadám na posteľ a hlavu si skladám do roztrasených dlaní. Dlane mám mokré, mokré od sĺz, ktoré mi ešte stále tečú z očí. Utierami ich do rukáva, ktorý je už aj tak premočený. Pomaly sa staviam, ale nohy ma neudržia. Tvrdo dopadnem na zem a znova sa rozplačem a znova sa mi z úst nevydiera žiaden výkrik a ani žiaden zvuk. Nič, ticho. Snažím sa postaviť, ale moje roztrasené nohy, odmietajú udržať rovnováhu. Ďalší tvrdý pád. Plazím sa teda štvornožky k dverám. Mám šťastie, kľučka nieje až tak vysoko, alespoň sa mi to nezdá. Naťahujem sa za kľučkou v snahe stlačiť ju a tak otvoriť dvere. Je ale príliš vysoko. Otváram ústa a chcem kričať, ale .... nejde to.
Je na teba smutný pohľad dievča. Si stratený prípad. Čo si o sebe myslíš, keď sa takto správaš? Naozaj si myslíš, že keď zakričíš, tak ti niekto pomôže? Myslíš si, že si odsúdená, na večné útrapy? Poviem ti tajomstvo, ty na ne niesi odsúdená, ale pomaly nad sebou vyslovuješ rozsudok, ktorý bude taký, o akom sa ti sníva, rozsudok ktorého sa bojíš. Rozsudok, že až dokonca sveta a ešte aj dlhšie budeš žiť a budeš vidieť umierať tých na ktorých ti záleží. Budeš vidieť ako trpia, ale nebudeš môcť pohnúť ani prstom, lebo si sa tak rozhodla. Lebo si sa rozhodla byť sama a byť iba pozorovateľkou. Vyzerá to tak, že práve toto chceš. Nechaj tie dvere zavreté, vráť sa naspäť na svoje miesto pozorovateľky, obnov škrupinu a buď tým, čím si chcela byť. Buď taká aká bola tvoja sestra, buď pozorovateľka, ktorá o všetko príde. I o lásku o ktorú nikdy nestála.
Buď ticho, ticho! Ty - ty to nechápeš, nevieš o ničom nechápeš to.......
Zveziem sa na zem, neschopná pohybu.
Má pravdu? Naozaj som stratený prípad? Chcem byť ako moja sestra? Obdivovala som ju a ešte stále ju aj obdivujem ale ... naozaj chcem skončiť ako ona? Opustená, stratená a čakajúca na lásku ktorú odmietala a keď ju konečne prijala, tá láska, už bola fuč? Naozaj chcem práve toto? Alebo si chcem vyšliapať svoju vlastnú cestičku? Cestičku, po ktorej už môžem ísť iba ja, lebo mi to tak pripravil osud? Ako sa rozhodnem? Čo vlastne chcem? Po čom túžim?
Napínam svaly a snažím sa stlačiť kľučku. Nemôžem dočiahnuť.
Ja to ZVLÁDNEM!
Moja hlava mi ide prasknúť od bolesti. Oči ma pália, ale ja sa aj tak naťahujem za kľučkou. Dotkla som sa jej! Dotkla! Chytila som ju a stláčam ju. Dvere sa otvárajú dovnútra, ale to nevadí, ja sa posúvam dozadu a predomnou sa rozprestierajú schody vedúce dole, k môjmu osudu. Dole, dole, dole cestou, ktorú som si vybrala ja SAMA! Štvornožky schádzam po schodoch. Oj, pošmykla sa mi ruka a ja sa rútim dole, ako guľa. Hlava ma bolí ešte viac a zastavuje ma až čosi studené. Čosi, čo ma stihlo zachytiť skôr, ako som dopadla na posledný schod. Je, je to zvláštne. Oči ma pália, ale necítim už tú hroznú páľavu, ktorú som si začala až teraz uvedomovať. Jediné, čo cítim, je niečo studené, čo ma drží. Pred, očami sa mi zahmlieva, ale keď sa na to pozerám, zisťujem, že je to Steaven. Steaven, ma ..... zachránil.
Prečo sa zrútila zo schodov? Akoto, že je taká malátna? Č-čo s ňou budem robiť? Ako ju mám pre boha položiť na zem? A vôbec, nemôžem ju položiť na zem! Čo budem robiť?! Kľud, kľud Stela je predsa sestrička. Položím ju tu, v obývačke do vankúšov, odbehnem po ňu a ona mi povie čo robiť. Nie, nie to nemôžem urobiť. Čo ak by sa tu znova objavil ten upír? Čo ak by ju zabil? Musím ju so sebou vziať ku nám. Tu nemôže ostať. Ktovie, čo by sa jej tu ešte mohlo stať. Zobriem ju k nám, Stela s ňou urobí čo je treba.
Otváram oči, cítim pod sebou čosi hladké a mäkké. Čo je to? Chcem sa posadiť, chcem pohnúť rukou ale moje končatiny neposlúchajú. Chcela som prehovoriť, ale nič. Z hrdla sa mi nevydral žiaden zvuk. Nad sebou vidím biely strop s rôznymi ornamentami, namaľovanými šedou farbou.
Ako som sa sem dostala? Prečo som tu? Ako je možné, že tu tak veľmi cítim upírov? Nie, nie, nie to neurobil!
Prudko si sadám a moje končatiny, ma už konečne poslúchajú. Počujem ako niekto rýchlo ku mne pribehol. "Hej, čo robíš? Musíš ešte ležať!" začula som rozhorčený hlas Steavna. "Daj mi pokoj. Je mi fajn." Pomaly sa staviam, ale v mojej hlave znova začne búšiť, akoby mi chceli rozbiť hlavu. Rútim sa smerom k zemi. Môj nos sa už takmer dotýka zeme, ale vtom ma čosi studené zachytí. Zdvíha ma to a pokladá na posteľ. Alebo, čo to vlastne je. Znova si sadám a chcem sa postaviť, ale tentoraz ma Steaven zatlačí naspäť do postele. "Si v strašnom stave odpočiň si." milo sa na mňa usmieva. "Nie ďakujem, už som odpočívala dostatočne. Chcem, byť už doma a kde to vlastne som?" posadila som sa. Tentoraz ma nikto nezatláčal naspäť do postele. Mohla som sa voľne posadiť. "Stela hovorila, že si mala nejakú červenú horúčku. Vraj to je voľajaká ľudská choroba na ktorú sa umiera, takže odpočívaj a si u susedov." Na tvári sa mu objavil blažený úsmev. Poriadne som sa teda začala obzerať po miestnosti. Až teraz som si uvedomila, že celá miestnosť je zladená do beldých farieb. Prevažne do bielej a že ležím alebo skôr sedím na veľkej vzdušnej posteli. "A kde som presne vo vašom dome?" opýtala som sa a znova som pozrela na Steavna. Zatváril sa nevinne. "No, tak si na poschodí v izbe na konci chodby, v mojej izbe." Znova som sa presunula ku kraju postele a pokúsila sa postaviť. Úspech, aj keď polovičný. Zatackala som sa, ale Steaven ma chytil za lakeť. "Mala by si ešte odpočívať." Pripomenul mi neodbytne. "Musím sa vrátiť domov. Už som v poriadku. Červená horúčka, pche tá ma nezdolá. Je to len obyčajná teplota." odfrkla som si. Vykročila som teda von z miestonosti v Steavnovom doprovode, ktorý ma držal za lakeť aby som sa nezrútila. Prišli sme po schody. Striasla som jeho ruku z môjho lakťu a kľakla si na kolená. Po štyroch som sa terigala dolu schodami. Musel byť na mňa komický pohľad, lebo som zhora počula ako sa Seaven občas uchechtol. Prestala som sa teda terigať, ako voľajaký depko, alebo postihnutý dvojnožec, čo sa zmenil na štvornožca. Nazúrene som si sadla na jeden zo schodov a pozerala som na rad schodov podo mnou. Steaven si po chvíli sadol ku mne. "Je to vyčerpávajúce, však?" uchechtol sa. "To teda je, najmä keď sa hneď za tebou uchechtáva zombie." Znova sa uchechtol. "Prečo si ma sem preniesol?" opýtala som sa stále pozerajúc dole na schody. "Lebo si nevyzerala dobre." prišla mi odpoveď. "Tak nabudúce, až sa rozhodneš báť sa o mňa, tak ma nechaj ležať hoci aj na pláni pokrytej snehom a ľadom, aj keby okolo mňa malo byť neviem koľko upírov čo ma chcú skántriť. Jednoducho ma nechaj tak, ako budem a nikdy, nikdy ma už nezachraňuj." pozrela som na neho tvrdým pohľadom. V jeho bledej tvári som uvidela prekvapenie, ktoré hneď vystriedal pôvodný výzor v tvári - neutrálny. "Ako vieš, že som sa o teba bál?" opýtal sa nezaujato.
Sakra, ja som sa prekecla. Ojoj, mala som radšej držať jazyk za zubami, ale zasa musela som mu povedať aby na mňa zvysoka kašľal, čo teraz?
Ako vie, že som sa o ňu bál? Prečo mi to hovorí? Vie snáď čítať myšlienky? Nie, nie to je nemožné. Pochybujem, že by ona a navyše v takomto stave mohla čítať myšlienky. Hoci, schopnosti asi môže používať kedykoľvek. Predsa len, ja môžem pohybovať predetmi, bez akej koľvek námahy. Pravda je zasa tá, že ja som nesprteľný, ako vraví som zombie - oživlá mrtvola. V podstate. Ale elfovia predsa nemôžu mať iba tak, schopnosti. Ako povedal Eliot "O elfoch viem dosť na to, aby sne sa jej mohli ubrániť, ale málo na to, aby sme dokázali predvídať čo urobí. Čiže, sme jej vydaný na milosť a nemilosť, ak sa rozhodne podniknúť niečo proti nám." Asi mal pravdu, predsa len, brániť na niečomu o čom nemáme ani potuchy je jednoducho nemožné. Tak ako vtedy, keď som jej takmer dal gól. Je jasné, že to nečakala a keby nebolo jej pohotovej reakcie, bol by to gól. Ona sa nechala príliš uniesť. Už som si tlieskal, že som dal gól, ale ona tú loptu chytila, rýchlejšie ako som si to stihol uvedomiť. Takže, je naozaj nepredvídateľná, ale ani ona nevedela a ani nevie o tom, čo dokážeme my. Jediné, čo jej dodáva na výhode, je to, že sa vie rýchlo prispôsobiť, tak aby daný problém vyriešila, alebo odklonila. Ale toto nevysvetľuje to, ako môže vedieť že som sa o ňu bál. Nechám to radšej na neskôr, možno sa to raz dozviem.
Chytila som sa za hlavu. Zasa počujem jeho hlas. Jeho hlas ktorý uvažuje tak nahlas, že sa mi zdá, akoby to hovoril nahlas. V hlave mi znova treští a mám pocit, akoby sa mi išla hlava rozpadnúť na kúsky. Skončí sa to niekedy? pýtam sa sama seba. Treštanie neustáva, ale keď na svojej pravej ruke cítim chladný dotyk, strhám sa. "Nič mi nieje, nič mi nieje." Klamem, aby si nerobil starosti a aby, mi na chvíľku prestalo trešťať v hlave. "Naozaj si v poriadku?" pýta sa ma Steaven starostlivo a ja skladám ruky z mojej hlavy, ktorej stav sa nemení. Prikývnem, ale radšej pozerám na schody. "Chcem, ísť domov." pošepkala som. "Chceš ísť hneď? Neviem či je to dobrý nápad." začal Steaven prostestovať. Cítila som na sebe ten jeho ustarostený pohľad. "Chcem ísť domov! To, že sa neudržím na nohách mi v tom nezabráni! Nezabránia mi v tom ani tieto prekliate schody! Je mi jedno, čo ma to bude stáť idem domov, či sa ti to páči, alebo nie!" zahromžila som. Moja ruka vystrelila k zábradliu. Pevne som ho uchopila a vytiahla som sa na nohy. Neistými krokmi som schádzala po schodoch dole. Vedľa mňa išiel Steaven očividne pripravený, kedykoľvek ma chytiť, ak by som sa zapotácala.
Ona nieje normálna. Je na pokraji fyzického a podľa všetkého aj psychyckého zrútenia, ale ona chce niekam aj naďalej ísť. Vidím, ako sa jej trasie celé telo a mám pocit, akoby sa mala rozsypať, každým krokom. Ona snáď chce umrieť? To nevie, že vonku na ňu čaká zubatá, v podobe zubatích?
Zamračila som sa. Počujem jeho myšlienky, ale nemôžem mu odpovedať, lebo by som sa prezradila. Jednou rukou si chytám hlavu, lebo bolesť znova zosilnela. Konečne sa skončila cesta schodov. Vydýchla som si. Mám šťastie, hneď pred schodiskom, sú vchodové dvere. Tackavým a neistým krokom som sa vydala k dverám. Skôr, ako ma Steaven stihol zastaviť, som sa chytila kľučky a dvere som otvorila. Na tvári ma poštípal studený vietor. Bola noc a hviezdy jasne žiarili.
Aha, ide von. Myslel som si, že je mŕtva. Musíme ju zabiť. Zabime ju! Zabime ju!
Urobila som krok von z domu, keď vtom ma Steaven predbehol a postavil sa predo mňa a v ochrannom geste roztiahol ruky. Upíri sa už ale rozbehli smerom k nám. Odstrčila som si ho z cesty a vtom sa proti mne vyrútil voľajaký upír závratnou rýchlosťou. "Tss a že zubatá." odpľula som si a vystrela ruku. Upíra zastavila neviditeľná bariéra a ja som sa pomalými rukami pobrala ďalej. Pred sebou som svojimi krokmi vpred tlačila upíra, ktorý ma chcel pretlačiť. Alebo skôr tú bariéru. Tlačila som ho pred sebou, až pokiaľ som neprišla ku svojmu domu. Jeho druhovia sa očividne neodvážili priblížiť sa ku mne, ale len sledovali ako ho pred sebou tlačím.
Čo to je? Ako je možné, že ho tlačí pred sebou ako zbitého psa? Kam až siaha jej sila? Vyzerala predsa ako mŕtvola, keď ju niesol. Nech jej bolo čokoľvek, nemohla sa z toho tak rýchlo dostať.
Počula som myšlienku jedného čo bol neďaleko. Zložila som ruku a bariéra sa roztrieštila. Ruka ma bolela od takého dlhého držania pred sebou. Ako si myslel, nech mi bolo čokoľvek nemohla som sa z toho dostať, no na toto som mala dosť sily vždy. Keď si upír uvedomil, že ja stojím a netlačím ho vpred, zdrapil ma za golier a nahol sa k môjmu krku. Tak ako som si myslela, bolo mu jedno aká priehľadná je moja pasca. Chcel, len moju krv. Hlupák. Otvoril ústa a už, už ma chcel začať vysávať. Zdvíhala som ruku, že mu chytím hlavu skôr, ako sa ma stihne čo i len dotknúť tými tesákmi. Niekto ho však chytil skôr. Kto iný ako Steaven. Odhodil ho odo mňa. "Si v poriadku?" opýtal sa a vystrašene na mňa pozeral. Poľahky som ho od seba odstrčila a kráčala ku dverám môjho domu. Otvorila som ich a vošla. Steaven bol hneď za mnou a zavrel namiesto mňa. Zasnívanými krokmi som sa pobrala po schodoch do podkrovia. Zaujímavé, už som sa necítila až tak zle. Niečo studené ma chytilo za ruku. Zastavil ma. "Si v poriadku?" opýtal sa ma. Striasla som jeho ruku z tej svojej "Nechaj ma, chcem ísť domov." "Prepáč." povedal zarmútene a chcel odísť. Vtom ho ale čosi napadlo a pozrel na mňa. "Počuješ myšlienky ostatných?" opýtal sa ma. Zarazila som sa. "Možno počujem a možno nie. Prečo to chceš...hm... vedieť?" Mykol plecom "Mal som pocit ...." začal a ja bez toho, že by som si to uvedomila som mu skočila do reči a dopovedala namiesto neho "...že ti čítam myšlienky, lebo som vedela, že si sa o mňa bál a lebo nevieš aké mám presne schopnosti. Steaven, aj keby som to hneď vedela, stačí mi na teba pozrieť a nepotrebujem počuť ani tvoje myšlienky." hoci pravda je tá, že ich skôr počujem. "Keby si ich nepočula asi ťažko, by si teraz povedala to, na čo myslím." zavrčal.
          Kde je moja sestra? Kde je moja sestra? Lair, kde je do čerta moja sestra?!          
Počula som myšlienky Guľky, ktorú som práve zbadala na schodoch. Skočila na mňa a keďže ja som bola až príliš prekvapená, prevážila som sa a bola by som sa nepekne dorantala, keby ma Steaven nezachránil. Zase. "Sestrička?" opýtala som sa priškrteným hlasom, Guľky v mojom náručí a ja som bola v Steavnovom záchrannom zovretí. Guľka na mňa pozrela vypúlenými očami, v ktorých sa jej odzrkadlil strach a prekvapenie zároveň. "Pusti ma." povedala som Steavnovi a ten ma ihneď pustil. Guľku som položila na zem a poodstúpila som. Nad drobnou bielou líškou sa objavila priesvitná postava mojej sestry. Vyzerala tak ako som si ju pomätala. Veľké fialovo-šedé oči, špinvavej modrej vlasy a na sebe, mala polodlhé šedkasté šaty, ktoré mali okolo výstrihu zlatú výšivku. Otočila som sa ku Steavnovi a natešene som sa na neho usmiala. Skočila som na neho, ako pojašené mača a silno som ho objala. Potom som ním začala triasť. "Steaven, Steaven ona je tu! Moja sestrička žije! Žije, vidíš ju však? Že ju vidíš?" triasla som ním a on len omámene prikivoval. "Vidí ma, Maya, ale ja už musím ostať v podobe bielej líšky. Navždy." prehovorila moja sestra a ja som prestala Steavnom triasť. "Prečo?" pre zmenu som sa roztriasla ja. Odpoveď som už asi poznala. Steaven sa očividne naľakal, lebo z jeho hlavy som počula výkrik. Maya, nie! Pribehol ku mne a začal ma držať. "Traila, prečo Eliotovi nepovieš, že si tu?" opýtala som sa potichu, prvú vec čo ma napadla. Prekvapene na mňa pozrela. "Myslím si, že to nieje to čo chceš vedieť. Chceš vedieť prečo ti tak veľmi treští v hlave, keď začuješ myšlienky toho vyciciavača života a nášho nepodarku." zazrela na Steavna a myslím si, že keby to nebol jej len duch alebo niečo podobné, nerobilo by jej problém, zniesť ho zo sveta. Ustráchane som pozrela na Steavna a potom zasa na sestru. "On, on je iný ako ostatný. Ty by si to mala vedieť najlepšie. Ale to je jedno, lebo o pár dní odchádzam a o teba ako o líšku a o Laira sa postará jeho rodina, ak to prijme." prosebne som pozrela na Steavna. "Moja rodina sa o nich postará. Kedy odídeš? Pôjdem s tebou." "Chceš sa vrátiť, aby si sa postavila svojmu osudu? Neviem či to zvládneš, tak ako si predstavuješ. Tvoj priateľ, ťa chce pre seba, ako ho chceš obísť?" "Vráť sa radšej do svojho tela, Traila. Lebo, sú veci o ktorých nemusíš vedieť tak ako, si sa ty rozhodla predomnou utajiť niekoľko podľa tvojho úsudku maličikostí. Nechceš aby som ti ich menovala dúfam." Nemala som dvakrát príjemný tón hlasu, na to, že sme sa so sestrou stretli po tak dlhom čase. Aj keď navonok to vyzeralo tak, že keby sme mohli pustili by sme sa do seba a bojovali by sme na život a na smrť, opak bol pravdou. Tak ako ja tak aj ona, obe sme boli rady, že sa konečne vidíme, svojimi očami, a vyzeráme aspoň troška tak, ako sme vyzerali kedysi. "Vymenuj mi aspoň tri tie maličkosti čo som ti zatajila." vyzvala ma sestra. Neviem, prečo chcela aby som jej ich vylíčila ale, nedbala som na to. "Nechala si ma žiť v lži, že si mŕtva a že som posledná z rodiny." Prikývla ale dodala. "Teoreticky si posledná z rodiny, lebo ja už viac nesmiem byť v pôvodnej forme svojho bytia." "Nemienila si nikomu z nás, tvojich súrodencov, z ktorých už žijem iba ja, povedať o tom čo sa naozaj stalo a prečo, on odišiel." Zarazila sa ale aj tak prikývla. Ku tomuto nič nepovelala. "A nakoniec, nikto, nikto ani ty, ani moji bratia a ani nikto koho som poznala, mi neuráčil povedať takú maličkosť, že keď sa budem snažiť zbaviť toho čítania myšlienok, nezbavím sa toho a ešte ku tomu ma chytí horúčka, alebo niečo také, že moja hlava pôjde bez príčiny prasknúť akoby mi ju chcel niekto rozbiť. Plus, som ešte zabudla na takú maličkosť, že ani keby som chcela sa nemôžem zabiť, lebo som posledná!" Toto som už zvýšila hlas a posledné slovo som vykríkla. "Prepáč, ale o tvojej hlave nemal nikto ani potuchy a tak isto sme nevedeli to o tom, čo hovoríš s tým čítaním myšlienok. Toho kúzla sa zbaviť dá, ale no....pomerne ťažko. Neprekpokladali sme však, že by si ho použila. Tak isto nás nikdy nenapadlo niečo také, že práve ty zostaneš posledná. Ale veď už o tom vieš, našla si predsa knihy našej rodiny, či nie?" jej presvitná podoba zmizla, a už pred nami stála iba Guľka. Alebo skôr Traila? Neviem, radšej ju aj naďalej budem volať Guľka. "Takže ty predsa len nakoniec čítaš myšlienky." skonštatoval Steaven veselo. Ospravedlňujúco som na neho pozrela a pustila som sa do vysvetlovania. "No, vieš, ja ich počujem preto lebo som raz chcela vedieť čo si myslíš a odvtedy ich počujem aj keď nechcem no a...." položil mi ruku na ústa na znak, aby som bola ticho. "Dobre, chápem. Zvedavosť je strašná vlastnosť." zasmial sa. Zahanbene som sklopila pohľad. Znova sa zasmial. "Nehanbi sa, je to vlastnosť každej bytosti." "Hej, to je pravda a my niesme výnimka." zahundrala som. Vybehla som po schodoch do podkrovia. Neunúvala som sa za sebou ani zavrieť dvere. Otvorila malé dvierka, ktoré boli v streche. V nich je malý priestor, v ktorom som mala uloženú ľahkú cestovnú tašku a v nej pobalené všetky dôležité veci, aby som mohla kedykoľvek odísť. Cestovnú tašku som hodila pod perinu na posteli. Zbehla som do kuchyne a začala sa hrabať v chladničke. "Čo hľadáš?" opýtal sa ma Steaven, ktorý už stál vo dverách kuchyne a pozoroval ma. "Hľadám si raňajky a desiatu na zajtra. Až teraz som si uvedomila, že celý ten čas, čo sme mali prázdniny som nejedla a ani som nedodržala to, čo som prisľúbila Mikymu. Mala som na druhý deň prísť do mäsiarstva, ale keďže som bola príliš zaneprázdnená, akosi som na to zabudla." Jedným očkom som pozrela na okno, za ktorým už bola tma. "Zajtra znova začína utrpenie." vzdychla som si zmorene a presunula sa do obývačky. Až teraz som si všimla, že Steaven, sa ani nepohol keď som spomenula Mikyho. Presunula som sa teda naspäť k Steavnovi."Deje sa niečo?" opýtala som sa a vtom ma to zasiahlo ako šíp naplnený jedom.
Cíti k nemu niečo? Páči sa jej? Prečo sa tam chce vrátiť? Prečo sa ku nemu správa tak ako sa správa? Prečo.....Ako.....Prečo.... Ak ju chcem pre seba, mám jedinú možnosť. Odpratať ho z cesty. Ale ako? Ako ho odpracem tak aby nevedela, že som to bol ja? O čom to sakra rozmšľam? Čo som to zač, keď žiarlim na jednoduchého človeka? Mňa by nikdy nemilovala, nikdy by pri mne nebola šťastná, aj keď ja cítim, to, čo cítim.
Cítim ten pocit neistoty, žiarlivosti na niekoho iného a lásky k osobe, ktorá ťa neznáša, alebo sa tak aspoň tvári. Neudržala som sa. PLESK! Ozval sa úder mojej ruky do Steavnovho líca. "Prestaň, uvažovať o tom o čom uvažuješ. Je úplne jedno prečo sa chcem vrátiť, je úplne jedno či na neho žiarliš a je úplne jedno, či k niekomu niečo cítim alebo necítim, aj keby to bol hneď človek, upír, elf alebo ktokoľvek iný! Prestaň rozmýšľať tým smerom ktorým sa uberajú tvoje myšlienky. Viem, že sa to nedá, ale skús to, aspoň na dobu, keď budem nablízku, hej?" Steaven na mňa pozeral ako na debila, ale pomaly prikývol. "Ty si to počula?" opýtal sa pomaly. "Áno počula som to." zamumlala som a prešla znova do kuchyne.
Ešte zajtra a môžem odísť, bez podozrenia. Keby som mohla, odišla by som ešte dnes, ale nemôžem. Nemôžem odísť, pokiaľ nesplním to čo som prisľúbila, to by sa zo mňa potom stala spodina našej rasy. Prepadla by som sa ešte hlbšie do priepasti.
Vybehla som do podkrovia a tam som schmatla batoh. S ním som zbehla dole do kuchyne. Rýchlo som do neho nahádzala jednoduché jedlo, ktoré, by mi vystačilo na mesiac. Batoh ale stále vyzeral prázdny. Keď som chcela prejsť do obývačky, uvedomila som si, že vo dverách stojí Steaven. Spýtavo som na neho pozrela. Už som si vcelku zvykla na to, že ma pozoruje keď niečo robím v kuchyni alebo tak nejak, ale teraz ma to prekvapilo. Ani ja sama neviem prečo. "Deje sa niečo?" opýtala som sa. "Kedy sa chystáš odísť?" opýtal sa a ukázal na batoh čo som držala. "Onedlho. Stojíš vo dverách, tak uhni prosím." povedala som mu. Uhol mi a ja som prešla do obývačky v ktorej som do batohu strčila jeden z vankúšov, čo boli porozhadzované po zemi. Keď som si v duchu zrátala, čo všetko potrebujem, čo všetko už mám zbalené a koľko mi toho chýba zvalila som sa do vankúšov na zemi. "Kedy chceš odísť?" opýtal sa Steaven, keď som privrela oči a rozmýšľala nad tým čo sa deje. "Keď budem odchádzať, učite ti poviem, že idem." Možno, som mu teraz klamala, ale chcela som mu povedať, že odcházdam. Chcela som mu zanechať niečo, aby vedel, že som odišla a aby sa postaral o Guľku a Laira. "V to dúfam, lebo pôjdem s tebou." uvedomil ma. Potvorila som jedno oko. "Naozaj?" Prikývol. Oko som znova zavrela a vzdychla si. "Tam, kam idem ty nemôžeš. Za prvé zabili by ťa, za druhé nechcem aby si videl, to čo tam postváram a za tretie nechem ťa ako priateľa stratiť. Takže, rátaj s tým, že odídem, keď to budeš najmenej čakať." uvedomila som ho pre zmenu ja. "Budem ťa strážiť ako oko v hlave." prehovoril do ticha. "Tak v tom prípade rátaj s tým, že to oko stratíš." "Tak ho budem prenasledovať, až pokiaľ ho nenájdem." "Ak to oko nájdeš, čo s ním urobíš? Dáš si ho naspäť na miesto kam patrí? Čo ak to oko, už bude mať nového majiteľa?" "Za kým ideš?" "Aj keby som išla za zubatou, nič s tým nenarobíš. Čo by si teda urobil ak by oko malo nového majiteľa?" "Snažil by som sa ho dostať späť." "A ak by ti išlo o život? Stojí ti jedno oko za život? Máš aj druhé." "Oko je oko a žiť iba s jedným okom, je akoby som nežil vôbec. Aj keby som mal za neho položiť život. Dostal by som ho naspäť za každú cenu." Vzdychla som si. Prečo to musí byť také zložité? Otvorila som oči a postavila sa. Batoh som nechala na zemi. Prešla som do podkrovia a tam sa pohrabala v jednej zo zásuviek. Našla som tam kopu papierov, pier atď. No nič, čo by sa hodilo. Nakoniec, som to predsalen našla. Pero zelenej farby, čierny papier a čiernu obálku. Začala som písať. Steaven, odchádzam a keď tento list čítaš, už som ďaleko na to, aby som vedela čo si myslíš, takže vopred sa ti ospravedlňujem za svoje správanie ale bolo to nevyhnutné. Možno sa už nikdy nestretneme a ak by sme sa stretli, netušili by sme kto ten druhý je. Žiadam ťa o jediné a je len na tebe či moju žiadosť splníš. Prosím, postaraj sa o Laira s Guľkou. Viem, že žiadam priveľa, ale keby som mohla vzala by som ich so sebou. Sú však isté okolnosti, kvôli ktorým nemôžem. Možno mi nikdy neodpustíš, ale prepáč mi. Dávaj si na seba pozor. Maya
Keď som dopísala, list som si prezrela. Usúdila som, že je to dobré a tak, som ho poskladala, vložila do obálky a obálku som zalepila. Na obálku som napísala Steaven. Takto, som si ju položilana posteľ. Zbehla som si do obývačky po batoh a hneď vybehla zasa do podkrovia. Obálku som hodila do batohu, ktorý som položila vedľa postele. Ľahla som si na posteľ. Zavrela oči. Zo začiatku som iba bdela, ale po chvíli som zaspala.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama