5. Časť - Odhalené tajomstvá

17. dubna 2009 v 21:09 | vlea

Ticho ma úplne pohltilo. Vznášam sa v tichej a nekončiacej temnote. Neviem, či bdiem, či snívam a či vôbec žijem. Neviem ani čo, alebo kto som. Počkať, kto vlastne som? Áno, lovím upírov, ale ..... prečo? Prečo ich lovím a tak veľmi nenávidím? Ja som ..... Maya, najmladšia z našej rodiny, no i napriek tomu som jediná čo žije. Alebo žije ešte niekto, koho som nevidela mŕtveho? Ako sa to vlastne začalo? Prečo naša rodina má za úlohu loviť upírov? Naozaj sme za to mohli my? Vznášam sa v tichu, ale tentoraz už tam tma nieje. Už ma nepohlcuje temnota, tentoraz vidím izbu v ktorej ležím, hoci mám zavreté oči. Vidím aj seba, ako bdiem. Prejdem sa po izbe, prejdem sa do kuchyne, ktorú obídem celú. Dostatnem sa až, do obývačky v ktorej vidím Steavna stále opretého o stenu, tak ako som ho tam zanechala, keď som odchádzala. Vyzerá byť .... smutný. Ale prečo? Podídem k nemu a šťuchnem do neho prstom. Nič, necíti to, hoci ja jeho studenú pokožku cítim. Odlepí sa od steny a mieri si to do podkrovia. Nasledujem ho, lebo chcem vedieť prečo tam ide. Príde ku posteli a ja si až teraz uvedomím, že moje telo je schúlené na opačnom konci. Sadne si na ňu a hľadí na mňa. Ja to celé sledujem. Natiahne ruku, ale to ja už nevydržím. Znova sa vznášam v temnote a tichu. Prudko otvorím oči a posadím sa. Vidím, len Steavna ako sedí na kraji postele. "Chcel si sa ma dotknúť." Pokrúti hlavou a ja mám pocit, že som sa zbláznila. "Prišiel si sem po schodoch. Prišiel si len pred chvíľkou." Pozerá sa na mňa nechápavým pohľadom a ja si až teraz vzpomínam, že v jeho ponímaní som spala, hoci v skutočnosti som len opustila svoje unavené telo. "Prepáč, niečo sa mi snívalo." klamem, hoci veľmi dobre viem, že klame on. Nemienim s tým teraz niečo robiť. "Čo tu vlastne robíš?" vyjdem z postele. Je to divný pocit. "Nič." mykne plecom a odíde, dole do obývačky. Stojím v podkroví a hľadím von z okna. Temnota, ticho pohlcujú ma. Potrasiem hlavou, ale nepomáha to. Prečo? Prečo sa cítim, akoby som neustále žila v temnote a tichu? Prečo? Zchádzam do obývačky. Steaven sedí vo vankúšoch, a hľadí na dvere cez ktoré vchádzam. "Stalo sa niečo?" pýta sa ma, ale ja niesom schopná odpovedať. Sadám si na vankúš vedľa neho. Neodpovedám, len pozerám do prázdna, do temnoty a ticha. "Odkedy si sa vyspala si voľajaká divná." strhla som sa. "No a čo." "Prestaň sa konečne správať tak, že ti je jedno čo s tebou je!" zahučal na mňa Steaven. Očividne mu praskli nervy. "Ty mi tu prestaň robiť kázanie, akoby si bol môj otec. Si LEN zombie ktorý toho veľa vie, takže láskavo vypadni z tohto domu!" Aj mne preskli nervy. Prečo by som ho tu ja mala trpieť, on sa mi nasáčkoval do domu. On mi otravuje život, on mi do domu priviedol hluk a tým si vyslúžil moju vďaku. Počkať, vďaku? "Ak sa ty prestaneš správať ako samovražedný psychopat, tak ja sa prestanem správať ako tvoj otec." po chvíli sa ozval Steaven. "Aj keby som spáchala samovraždu, potešila by som tým akurát teba, tvoju rodinu a tých čo striehnu na môj krk vonku. Keď už sa rozhodnem umrieť, nejakého zombieho beriem so sebou." Ponuro sa zasmial. "Takže asi by si zobrala mňa so sebou do hrobu, lebo som nablízku." Zamyslela som sa. Možno by som ho so sebou do hrobu zobrala a možno nie. Neviem, nad tým som .... nerozmýšľala. "Ak sa rozhodnem umrieť a bude tu možnosť, že by som mohla so sebou do hrobu vziať aj teba, je otázne, čo by som si vybrala. Vieš, niekedy nieje dôležité zabiť upíra vo všeobecnosti ale upíra, ktorý je naozaj upír a nieje upír iba tak ako ty, Eliot a zvyšok z vás." Nechápavo na mňa pozerá. Nechápe, čo hovorím, lebo ma nepočúva, tak ako by mal. Jeho myseľ sa vznáša v oblakoch. "Eliot a vy ostatný nieste taký upíri ako tí čo ma považujú za chodiaci bufet. Tým, že nelovíte a neberiete si krv násilím, ste od tých prvých upírov a od tých druhých iný." Už to chápe. Jeho myšlienky zasa ukotvili v jeho tele tak ako aj jeho duch. "Prečo, chceš umrieť?" opýtal sa napokon. Začala som sa smiať ako hysterka, ako blázon ktorého by mali čo najskôr napchať anestetikami a zavrieť ho v tapacírovanej miestnosti, pričom by na sebe mal oblečenú zvieraciu kazajku. "Maya, kľud..." snažil sa ma ukľudniťa aby to malo efekt, naťahoval ruku, že ma poklepká po chrbte alebo ramene. Na túto rekciu som sa prestala rehotať ako hysterka a odsunula som sa od neho ďalej aby na mňa nedočiahol. "Prečo mám žiť? Pre Guľku a Laira, áno, ale keď oni dvaja umrú, čo budem robiť? Nájdem si ďalších priateľov, nájdem si polárneho medveďa, ktorý sa mi po pár mesiacoch nebude zmestiť do domu. Guľka je tu so mnou už veľmi dlho a Lair mi povedal, že ma pozná odkedy som sem prišla. Ak by sa im dvom niečo stalo, ja by som to tu nevydržala. Porušila by som všetky pravidlá, len preto aby som mohla konečne odísť. Ale najhoršie na tom je to, že ja nemôžem umrieť aj keby som si hneď oddelila hlavu od tela. Som na tom ešte horšie ako ty, tebe sa nemôže urobiť žiadna rana. Ja keď sa porežem krvácam, keď si useknem ruku, bolí to, krvácam ale po pár sekundách je zasa na svojom mieste, ale stále cítim bolesť. Usekneš mi hlavu, moje telo môže bojovať aj ďalej. Chápeš to? Veľmi chcem umrieť, ale nemôžem." Pozeráme si do očí a ja sa snažím zistiť, čo si myslí, hoci by bolo jednoduché vtrieť sa mu do myšlienok a spomienok. Prečo to ale neurobím? Nechcem odhaliť tajomstvá upírieho myslenia, alebo len chcem rešpektovať jeho slobodnú myseľ? To som už totálne zmäkla? Ja som sa musela zblázniť, keď som mu teraz povedala niečo čo som nemohla. Ja som asi naozaj totálne mimo. Nerozmýšľam jasne. Odvrátila som zrak. "Vždy je prečo žiť a aj keď nemôžeš umrieť, neželaj si pre seba smrť." pošepkal. "Pre niekoho ako som ja, nieje prečo žiť, lebo prinášam len smrť a všetko zlé." sklonila som hlavu ako porazená. "Mne si smrť nepriniesla a ani nič zlé. Skús....žiť aspoň pre mňa." pošepkal tak slabo ako, keď ucítime vánok. Prudko som zdvihla hlavu a oči som vypúlila ako sova. Toto nemohol myslieť vážne. Blázon. "Už vieš čo som, tak prečo tu ešte stále si?" vysypala som zo seba nahnevane. Vtom sa rozbili okná a dovnútra vhupli upíri. Medzi nimi, bol aj ten ktorý ma chcel vycucať, akoby som bola pojazdný bufet. "Čo chcete v tomto dome?" vybafla som na nich, pričom som pozerala na toho, čo ma chcel vycucnúť. Stále som však kľudne sedela na zemi, zatiaľčo Steaven vyskočil na nohy a postavil sa takpovediac predomňa. "Máš hrubé sklo. Uhni, nevidím na toho zombieskeho tajtrlíka, lebo je zakrpatený." postavil sa teda vedľa mňa. "Samozrejme, chceme tvoju krv. Si posledná zo svojho rodu tak potrebujeme už len tvoju krv a život." zveril sa Tajtrlík. Aspoň tak som ho pomenovala. "Prepáč, Tajtrlík. Asi tebe a tým, ktorý ti velia neurobím takú láskavosť." Tajtrlík sa rozohnil "Ako si mi to povedala?! Čo si to dovoľuješ?!" húkal ako húkačka a vyzeral pritom ako zúrivá animovaná postavička. "Tajtrlík." odpovedala som prosto. Začal sa ešte viac rozčuľovať. Pripomínal mi rozúreného Naruta z animovanej rozprávky Naruto. Už som si myslela, že neprestane škriekať. Toto bolo naozaj horšie ako keď sa rozškrieka škriatok. "Tajtrlík, mám pre teba návrh. Buď sa vykokci hneď alebo si daj deň na rozmyslenie toho, čo mi chceš povedať a urobiť. Vieš, nemám čas a ani náladu vybavovať sa s tebou." vzdychla som si unavene a aby to malo väčší efekt zazívala som. Steaven sa musel nad mojím výkonom uškrnúť, za čo si vyslúžil jeden kopanec, ktorý skôr bolel mňa ako neho. "ZABITE JU!" zareval Tajtrlík a zombie čo boli v dome, ak nerátam Steavna a Tajtrlíka sa po mne vrhli ako po voľajakom kuse mäsa. Začala som ich od seba odrážať a jednoducho snažila som sa čo najmenej sa ich dotýkať a vyhýbať sa im. Ale musí Vám byť jasné, že keď sa na Vás vhne najmenej päť zombiekov, asi sa im tak ľahko nevyhnete. Upíri sú takmer taký tvrdý ako kameň, čiže keď sa mi podarilo konečne dostať zo spárov upírov, vrhla som sa do vankúšov na zemi a schmatla Raia. Ihneď som ho tasila. Počkať, alebo už bol tasený? No ja neviem, proste postavila som sa do obranno-útočného postoja. Musel na mňa byť naozaj komický pohľad, lebo Steaven sa nezdržal a začal sa rehotať. Keby som nemala strach, že ho tým mečom zabijem, asi by som do neho Raia hodila, ale ten strach som mala. Začala som teda ťať a sekať okolo seba. Upíri sa troška vzdialili. Predsa len nechceli schytať čo i len škrabanec Raiom. Títo úpíri očividne poznali tú hlúpu povedačku o jednom z elfských mečov, ktorý je taký nebezpečný, že stačí aby schytali čo i len škrabanec a umrú hneď ako sa najbližšie nalogajú krvi. Asi verili, že ten nebezpečný meč držím v ruke. Jednoducho rozháňala som sa Raiom asi ako sa mečom rozháňala Saya z animovanej rozprávky Blood+. Samozrejme, ja som nepoužívala svoju krv, ktorá nieje otrávená tak ako tá Sayná. Jedného z upírov som trafila. Meč sa nezlomil tak, ako sa zlomil kuchynský nôž, keď som ho chcela zapichnúť do Steavna. Práve naopak, upírova biela koža sa porušila a objavila sa hlboká sečná rana, na jeho ramene. Začala z neho vytekať červená tekutina. Predpokladám, že to bola krv, čo iné? Želé? Alebo kyselina sírová? Neviem, jednoducho začal skuvíňať a s myšlienkou pomsty po mne bez hladu a skladu skočil. Ups, rozpolila som ho napoli v páse. Netrafila som sa! "Sakra, ani trafiť sa neviem! Som krivá!" skríkla som a všetci zombie v miestnosti na mňa zostali pozerať ako na blázna. "Chcela som mu useknúť hlavu." zamumlala som, lebo všetci sa zastavili. Sekla som teda rozpolenému upírovi do krku, čím som mu usekla hlavu a zbavila sa skuvíňaňia. Jeden by bol po smrti. "Tak, kto chce byť ďalší? Inak, dopredu sa Vás pýtam, ako chcete byť pochovaní, lebo ak mi to nepoviete, vaše telá spálim." uvedomila som ich jednoducho. Upíri sa stiahli. Začudovane som na nich ostala pozerať. Tajtrlík na mňa vyvaľoval očiská, ktoré boli odpornej žltej farby. Bŕŕ, naskočila mi husia koža. Bol to hnusný pocit, keď som sa mu pozrela do očí. Cítila som sa akoby som sa pozerala do očí hadovi. Hadovi, ktorý je naozaj hadom, čiže je podrazák. Odvrátila som zrak a nastavila meč. "Vypadni z môjho domu a nezabudni si tu aj svojho poddaného." zasyčala som a kopla som hlavu toho upíra čo padol, k Tajtrlíkovi. Tajtrlíkovi sa na tvári objavil úsmev od ucha k uchu. "Vidno, že si sestra Traili." Tajtrlík sa zvrtol a vyskočil z okna. V jeho tesnom závese, takýmto typom odišli aj ostatní upíri. Mávla som rukou. Sklo z rozbitých okien sa vrátilo na miesto. Unavene som pozrela na rozsekaného upíra pri mojich nohách. "Keby bola pravda taká aká bola kedysi, nemusela by som sa vždy naťahovať s mŕtvolami upírov." začala som teda rozporcovaného upíra zbierať, mávnutím ruky som otvorila okno a jeho pozostatky, vyhodila von oknom. Keď som okno ručne zavrela a otočila sa, narazila som do Steavna. Kým som bola otočená k oknu a zaoberala sa pozostatkami upíra, dostal sa za mňa. "Nestavaj sa mi do cesty." Chcela som ho obísť. Na neho, ako na upíra som si v celku zvykla. Možno to bolo tým, že mi nedal pokoj a možno to bolo niečím iným. Neviem, ale jednoducho, teraz som mala averziu na všetko a všetkých. "Lebo čo? Zabiješ ma?" zasmial sa a ja som si až teraz uvedomila, že Raia som položila na zem. Chcela som ho obísť, ale nenechal sa. Niečo po mne chce, ale ja neviem čo. Je to deprimujúce, keď od Vás niekto niečo očakáva, ale vy viete, že mu to nemôžete dať, lebo je to jednoducho nemožné. "Prečo?" zmohla som sa na päť jednoduchých písmenok, ktoré zložili slovo, ktoré mi vŕta v hlave už veľmi dlho. Objal ma a mňa oblial chlad. Bolo to nečakané a studené. Začala som sa triasť. "Pusti ma." Pustil ma, bez jediného slova a konečne mi uvoľnil cestu. Prešla som k miestu, na ktorom bol položený Rai. Zdvihla som ho zo zeme, znova som si pozorne prezrela. "Nezabudnem sestrička, ale tvoj meč môžeš používať iba ty. Iba ty s ním nespôsobíš katastrofu. Ten môj, zostal doma a ja k nemu nemám prístup. Sľubujem ti, že onedlho ho získam späť. "Raia som si dala medzi dlane a zavrela oči. Dlane som mala spojené, medzi nimi Raia a oči zavreté. Meč mi začal pomaly, no iste miznúť z dlaní až som jeho prítomnosť, jeho ťarchu a hebkosť necítila vôbec. Pomaly som otvorila oči. Dlane som mala prázdne. Obzrela som sa po obývačke. Steaven, stál pri okne, vankúše boli porozhadzované ako zvyčajne, jedna rozbitá váza a samozrejme obraz, ktorý bol stále nakryvo. Možno s tým nič nenarobím, ale aj keď je toto len moje dočasné ubytovanie ako vyhnankyne, vrahyne a zradkyne, som s tým v celku spokojná. Čo viac si môžem želať? Zabíjanie upírov? Môjho najlepšieho priateľa, princa z lesov Tari? Alebo mojich súrodencov? Všetko toto som stratila, ale získala som nové. Mám dom, priateľov z ríše zvierat, dokonca si pamätám ako sa volá človek. Naviac, som pochopila, že aj upír je osamelý a môže sa zamilovať. Predsa len je to, živá bytosť. No, obživlá ako zombie ale teoreticky. Môj pohľad sa zastavil na Steavnovi. Usmiala som sa. Možno práve on, mi pomohol pochopiť, to prečo upírov tak veľmi nechcem chápať a prečo ich chcem zabíjať. Pozrela som mu do očí. Myšlienkami bol, kdesi mimo. Niekde mimo sveta, ktorý bol pred ním. Mimo tejto miestnosti, domu a času. Urobila som smerom k nemu krok. Sledovala som, či sa pohne alebo nejako naznačí, že je tu, že ma vidí. Nič. Ani sa len nenadýchol. Vyzeral ako mŕtvola. Urobila som teda ďalší krok. Bola som pri ňom, a cítila som ako z neho sála chlad. Stále som sledovala jeho výraz tvári. Stále bol rovnaký. Pripadám si ako škriatok, trpaslík čo sa snaží prikradnúť sa k obrovi, ktorý ma môže jedným jediným pohybom usmrtiť. V podstate to je aj pravda. Keby chcel, môže ma zabiť. Teoreticky. Prakticky by to bolo asi ťažšie. Objala som ho a hoci zo začiatku ma striaslo, po chvíľke mi bolo teplo. Dokonca, sa mi zazdalo, že z neho nesála chlad ale teplo. Cítila som sa, ako keď som mala iba päť rokov a chcela som sa hrať s jeleňom, ktorý bol päťkrát väčší ako ja. Teraz som, pocítila ako sa osoba v mojom objatí pohla. Som zvedavá, zaujíma ma, čo si táto osoba myslí. O čom teraz premýšľa, čo chce urobiť ale nemôže, lebo.... Fajn, som zvedavá, ale nikomu nič nepoviem, aj tak nieje komu, ani nič z toho, čo uvidím či budem počuť v jeho myšlienkach nepoužijem proti nemu a ani mu nedám nijako vedieť, že viem čo vie on. Nechala som svoje myšlienky voľne plávať do priestoru, až pokiaľ nenarazili na najbližšiu mysliacu bytosť - Steavna. Ako prvé som videla, ako sa na mňa pozerá z hora. Z jeho pohľadu som si naozaj pripadala ako trpaslík, ale čo bolo horšie, jeho myšlienky ma pohltili. On si myslí, že som krehká. Práve zvažuje, či mi objatie, z ktorého sa ešte stále nespamätal opätuje. Je taká krehká a malá. Môžem jej objatie opätovať, bez toho, aby sa znova začala triasť ako osika? Chcem ju pohladiť po vlasoch, ale bojím sa, že sa začne triasť a bude chcieť vedieť, prečo som ešte tu. Prečo jej nedám pokoj. Čo budem, ale robiť ak by som jej dal pokoj? Ako by som na ňu nedokázal myslieť? Ako, ako...... Musela som sa stiahnuť. Potriasla som hlavou. Mykol sa. Asi za zľakol, že chcem ísť, preto ma pustil. Aj on ma objímal. Je to naozaj podivný pocit, keď o vás niekto takto zmýšľa. Keď niekomu záleží na tom, aby Vám neublížil, aby vás neopustil. Keď niekto rozmýšľa nad tým, čo Vám odpovie, tak aby nepovedal pravdu, ktorá môže toho druhého vystrašiť. Asi som bola krutá. Možno som ho ranila tým večným vyháňaňím, tými večnými posmeškami o zombie. Predsa len to nieje jeho chyba, že je tu a je to čo je. Keby sme sa nezahrávali s vedou a rasami, ktoré vyhynuli a nahradili ich nové, dokonalejšie, už dnes by tu nebol. Keby tu nebol on, ja by som nebola na tomto mieste tiež a on by bol umrel vo svojej dobe, všetko by bolo tak ako to byť má.
On by umrel vo svojej dobe, ako človek, nikdy by sme sa nestretli a...... Silnejšie som ho objala. Naozaj som rada, že je tu, aj keď je upír. Cítila som na sebe jeho udivený pohľad z výšky. Hoci sme boli skoro rovnako vysoký, iba o niekoľko milimetrov bol odo mňa vyšší, cítila som sa akoby sa na mňa pozeral z dvojmetrovej výšky. "Čo sa to s tebou deje?" opýtal sa Steaven a znova ma objal. "Ďakujem." vydýchla som a zdvihla hlavu. Pozerali sme si do očí. V jeho očiach bola jasná otázka, na ktorú som mu jednoducho nemohla odpovedať. Keby som mu povedala, že som ho počula. Že som počula, čo si myslí, asi by sa zháčil a začal ma nenávidieť tak, ako všetci. Všetko je to len poblúznenie z niekoho nového, z niekoho kto, tak veľmi pripomína románik, mojej sestry. Povolila som svoje objatie až som ho nakoniec pustila úplne. On ma však stále nepúšťal. Uvedomil si, že ho už nedržím. Očividne vyľakane a rýchlo ma pustil.
Nad jeho reakciou som sa musela pousmiať. "No, takže asi by som ti tu mala vyhradiť nejaký priestor. Zdá sa, že sa nechystáš, čoskoro odísť." nadhodila som a hodila som sa do vankúšov. Zrazu mi docvaklo, že som to asi nemala vypustiť z úst. Rýchlo som na neho pozrela, aby som zistila, ako sa tvári. Tváril sa normálne, ako niekto kto nemá city a na nič nemyslí. "No, ani nechystám. Myslím." odpovedal mi po niekoľkých minútach. "Fajn, takže ti potom budem môcť prenechať tento dom až odídem ja." usmiala som sa od ucha k uchu. Ďalší prešľap. Vypúlil na mňa oči a mne sa zdalo, že túto grimasu od niekiaľ poznám. Neokopíroval ju odo mňa náhodou? "Kedy chceš odísť? Prečo chceš odísť? Kam chceš odísť?" vysypal na mňa hŕbu otázok. "Záleží na tom? Aj tak idem iba ja, takže Guľku s Lairom ti tu nechám na starosti. Dúfam, že ti to nebude vadiť." "Ale to je jedno, či ideš iba ty alebo aj oni dvaja ale prečo chceš odísť?" Zvážnela som. "Nemôžem ti to povedať, lebo aj keby som chcela aby si išiel so mnou, nenávisť medzi našimi rasami, to jednoducho nedovoľuje. Aj keď na prvý pohľad vyzeráme ako kľudná rasa a pomerne tichá, v temnote lesov spriadame temné plány a ja nechcem aby vojna prepukla tak náhle. Cháp ma, prosím. Rada by som ťa zobrala so sebou, ale už keď u nás bol Eliot, bolo to ťažké." "Eliot bol u teba?" vypúlil Steaven oči ešte viac. Prikývla som "Nie u mňa konkrétne ale u mojej sestry. To by bolo na dlhé rozprávanie. Neboj sa, neodídem hneď dnes. Pre mňa v mojom počítaní chcem odísť až o niekoľko rokov." Ukľudnil sa, očividne ma nechcel pustiť. Ja som si ale môj meč musela vziať čo najskôr. "Ja som si myslel, že chceš odísť hneď zajtra. Počkať, Počkať ty by si ma zobrala so sebou? Ako vieš, že by som s tebou chcel ísť?" znova vyzeral ako vyorané teľa. Preglgla som, toto nevyzerá dobre. "Ehm, no ja počula som tvoju my-my-my... domyslela som si." vypadlo zo mňa nokoniec. On sa však nenechal opinkať. "Ty si počula moju čo? Myšlienku?" zhrozil sa. Prešiel ku stene a oprel sa o ňu. Chytil sa za hlavu. "Čo si počula?" opýtal sa na rovinu. Očividne ho to dostalo. "JA? Ja som nepočula tvoje myšlienky. To.... nieje v našich .... ehm schopnostiach." zaklamala som. Neskočil mi na to. Pozrel na mňa utýraným pohľadom a potom hlavu sklonil a očividne sa utápal vo svojich hrôzostrašných myšlienkach. Zosunul sa na zem. Prišmýkala som sa ku nemu s vankúšom pod zadkom. Oprela som sa o stenu hneď vedľa neho. "Nebuď taký zmučený. Neviem nič podstatné. Iba to, že máš o mňa strach." nepovedala som síce celú pravdu, ale i tak som ho príliš neupokojila. Vzdychla som si. "Tak teda dobre, možno toho viem troška viac, ale budem sa nažiť správať, akoby sa nič nestalo." Zdalo sa mi, že sa upokojil. "A navyše, už sa mi nezdáš byť taký studený." snažila som sa dodať s humorným tónom. Nič, ani sa nepohol. Postavila som sa teda a prešla rovno pred neho. Stále sa ani len nepohol. Chytila som ho za lakte a postavila ho. Teraz, na mňa pozrel. "Vzchop sa a netvár sa, akoby to bola katastrofa sveta. Aj tak, zmiznem a zmizne aj to, čo si o mne myslíš." Ešte na prebratie som ho mierne prefackala. "To pochybujem." počula som zafrfľanie. "Tak nepochybuj, keď Eli na Trailu zabudol, počas dvoch dní, čo ju nevidel ty na tom nebudeš inak. Takže nebuď až taký zmorený. Všetko sa na dobré obráti. Aj ty si premeníš nejakého človiečika alebo z nejakej inej rasy na upíra a budeš s ňou šťastný tak, ako je aj El šťastný s tou Sofiou." zamračila som sa. Takéto uvažovanie ma privádzalo do nepríčetnosti. Hoci, som sa o mojej sestre dokázala baviť, úplne normálne a takisto aj o Eliotovi, nedokázala som zabudnúť na to, čo Eliot spôsobil a ako ho moja sestra bránila. Toto celé, mi teraz Steaven pripomenul. Sklonila som hlavu, ako zbitý pes. "Mysli si, čo chceš, aj tak je to jedno. Čo si myslíš mysli si, ja sa ti v mysli hrabať nebudem. Je to zbytočné, otvárať staré rany je......zlé." Odplichtila som sa do kuchyne a tam som si sadla na stoličku. Zložila som si hlavu do rúk. Zasa som sa nechala uniesť. Som ja ešte vôbec elfka? Nezmenilo sa moje myslenie na to ľudské? Zbláznila som sa alebo je to len súčasť vývinu? Neviem, ale musím toto celé zmeniť čo najskôr. Postavila som sa s tým, že pôjdem do podkrovia, ale vtom som si všimla, že Steaven stojí vo dverách a pozoruje ma. "Prepáč, ak si si kvôli mne spomenula na niečo na čo chceš zabudnúť." ospravedlnil sa. "Sú len dve veci na celom svete na ktoré chcem zabudnúť. Na jednu si ma donútil spomenúť si už len tým, že sa tu s tebou ubjavil Eliot a s tou druhou sa budem musieť vysporiadať. Časom, možno zabudnem, alebo skôr to uzamknem kdesi do truhlice v mojej mysli." "Viem, že je to odo mňa drzé, ale povedz mi, na čo chceš zabudnúť a ja sa ti pokúsim pomôcť, ak to bude v mojich silách." Vystrašene som na neho pozrela. "Prečo musíš byť tak neskutočne zvedaví?" Prečo ti nedokážem povedať nie? Prečo ťa nedokážem jednoducho obísť? "Eliot.... on môže za to, že moja sestra bola tu a že sa sčasti vzdala rodinného poslania. Chcem zabudnúť na to, čo mi vravela, na to, že ho nenávidím a chcem ho zabiť, lebo si to tak želala v liste čo mi poslala. Chráni ma sľub." chcela som sa vyhnúť tomu, aby sa opýtal toho druhého dôvodu a už-už som chcela okolo neho prejsť a vybehnúť po schodoch do podkrovia, ale zastavila ma jeho otázka "A tá druhá vec na ktorú chceš zabudnúť?" Odfrkla som si. "Ak sa vrátim domov, čo i len na jeden deň, môj najlepší priateľ má právo odchytiť ma ako divokú zver a skrotiť ma. Čiže v skratke povedané, ak sa vrátim zo svojho vyhnanstva, musím s ním žiť, ako jeho manželka, snúbenica...v tomto sveta sa tomu tak hovorí." Skôr ako sa stihol opýtať niečo ďalšie, vybehla som do podkrovia, zavrela za sebou dvere, hodila sa na posteľ a začala plakať. Slzy mi premočili vankúš, ale ja som stále neprestávala plakať. Moja sestra umrela kvôli svojej láske, moji bratia umreli ako otroci, keď sa to tak zoberie a ja? Ja, mám na výber, buď tu ostanem a budem sa krčiť v strachu, že skončím ako moja sestra, alebo sa vrátim a postavím sa tomu čo ma čaká čelom. Čo si vyberiem?

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama