3. Časť - Nový susedia = OMG (2/2)

17. dubna 2009 v 21:06 | vlea

"Poď sem. Sem sa postav." rozkázala som a ukázala na miesto predomnou. Pomaly a zdráhavo sa postavil predomňa. Bol odo mňa vyšší. Prehodila som cez neho deku. "Takže, teraz, ťa môžem konečne presunúť tam, kde budeš ako dekorácia." zavtipkovala som a začala som ho tlačiť ku stoličke. Odsunula som ju a posadila ho na ňu. "Tu ostaň." zavelila som a zmizla som z kuchyne, do opývačky. Keď som sa vrátila, nechápavo na mňa pozeral. "Tak, keďže si taký tvrdohlavý, urobím vínimku a prečítam, hoci upírovi, rozprávku, ktorú mám najradšej." usmiala som sa. Stále na mňa nechápavo pozeral. Začala som čítať.

Po lúke sa potuloval vlk a hľadal si niečo pod zub. Na lúke sa hral chlapec a keď zbadal vlka, chces sa rozbehnúť preč. No uvedomil si, že vlk by ho raz dva dochytil, a tak sa radšej ukryl vo vysokej tráve. Vlk onedlho chlapcov úkryt našiel a s vycerenými zubami skočil k chlapcovi. Chlapec ho ako prvý oslovil : "Prosím ťa vlk, nezožer ma". Keď vlk videl ako sa chlapec trasie na celom tele, tak trochu zaváhal. Pôvodne ho chcel zabiť a zožrať, no v duchu si uznal, že v ten deň už chytil celú kopu menších zvierat a nie je až taký hladný. Rozhodol sa, že si s vystrašeným chlapcom radšej trochu zažartuje a povedal mu.: " Dobre teda chlapče, ušetrím ti život, ak mi povieš tri tvrdenia, ktoré sú pravdivé a nemožo s nimi súhlasiť". Chlapec začal bleskovo premýšlať, lebo vedel, že od troch odpovedí závisí jeho život. Po chvíľke mu svitlo a povedal prvú odpoveď: "Nuž škoda že si ma uvidel" povedal a vlk uznal že prvá odpoveď ho uspokojila. To chlapca posmelilo a pokračoval druhou odpoveďou: "Škoda, že som sa ti dal uvidieť". Vlk aj teraz uznal, že druhá odpoveď ho uspokojila a s očakávaním čakal na tretiu odpoveď: "Po tretie poviem ti takto - ľudia neznášajú vlkov, lebo bez príčiny napádajú ovce" Vlk sa na chvíľu zamyslel. Chlapec sa začal báť, že bol prismelý. No tento vlk nebol voči nemu zaujatý a povedal: " Myslím, že z tvojho hľadiska je to pravda, zvládol si skúšku a môžeš pokojne odísť"
.
Dočítala som a pozrela na Steavna. "Tak, páčila sa ti?" opýtala som sa. On prikývol, no stále na mňa zamyslene pozeral. "Tak to som rada, ale asi túto bájk ponáš. Nieje to rozprávka, ale bájka." zaklapla som knihu a položila ju na stôl. "Nechápem prečo sa ti páči táto. Od Ezopa je toľko bájok a táto sa mi zdá byť horšia ako tie ostatné. Čo sa ti na nej páči?" opýtal sa. Zamyslela som sa "Vieš, je to ťažká odpoveď, ale asi je to tým, že sa podľa ponaučenia z tejnto bájky riadim, alebo skôr kedysi som sa ním riadila a tak trocha mi pripomína to, na ćo nechcem zabudnúť." "Ponaučenie z tejto bájky je tuším takéto: Nezaujatý človek sa vždy usiluje posúdiť spornú vec zo všetkých hľadísk. Ak si sa tým kedysi riadila, skladám ti poklonu, dnes sa riadiš akoby si myslela len na seba a na zvieratá." prehovoril a na to som schmatla knihu a treskla mu ňou po hlave. "Zvieratá sú tie jediné ktoré ma nenechali v štychu, keď som zostala sama. Zvieratá vlkodlaci, oni ma zachránili... kedysi." Odfrkol si "Pche, tá kopa chlpov a bĺch?" opýtal sa podráždene. "Nehovor o nich tak, sú dobrý. Keby sa moja rasa a tvoja postavila na jednu mysku váhy a ich rada na druhú, určite by boli vo vzduchu, lebo zlo v našich dvoch rasách je ťažšie a horšie ako si len dokážeš predstaviť." postavila som sa a išla som knihu odložiť. Keď som sa vrátila stále sedel na mieste, no už nemal cez seba prehodenú deku. Prehodil ju cez operadlo stoličky na ktorej som sedela. Sadla som si. "Povieš mi čo si?" opýtal sa opatrne. "Nie, nič sa tým nezmení. Práve naopak, všetko sa zhorší. Musela by som ťa zabiť ak, by som t ito povedala, či ukázala." ponuro som si prešla po krku a ukázala na neho. "Ty si teda milá, a čo keby som na to prišiel sám?" nedal sa odradiť. Podľa všetkého, veľmi chcel zistiť čo som zač. "To ti neodporúčam, aj keď ty asi chceš už čo najskôr voňať fialky zospodu, však?" Zasmial sa "Ja som ich mal voňať už dlho, ale nejako sa nepodarilo." Zazubila som sa "Ak chceš ja ti splním tvoje prianie. Mne to nerobí problém, nebol by si ani prvý a ani posledný upír, čo by padol mojou rukou a navyše ak by si chcel dobrovolne padnúť mojou rukou, aspoň by som nemala výčitky." Začal sa smiať, tak, že som mala pocit, že sa čo chvíľa zrúbe zo stoličky. "Ty mňa a zabiť? Si robíš srandu? Ale o jednom prianí by som vedel, čo mám." zazubil sa pre zmenu on a tým ukázal svoje upírske zuby. "Ach, tak to som zvedavá čo tobude." zamumlala som a vyzvala ho aby povedal svoje prianie. "Noo, tak ja by som chceel...." začal naťahovať čas. Kým sa on vymačkne, ja si môžem dať niečo pod zub. Postavila som sa a prešla ku chladničke v ktorej bolo len ovocie, zelenina a bylinky. Vybrala som si kiwi na ktoré som bola kedysi alergická.Pokrájala som si ho do mysky a vrátila sa na miesto. Steaven sa stále nevymačkol. Začala som jesť, pričom som ho pozorovala. "....nie ja by so si prial, aby...." zmenil to troška. "Vymačkni sa konečne." zaskuvíňala som nedočkavo. "....aby, aby....si sa s nami priatelila." konečne sa vymačkol. Vypúlila som na neho oči a zaškúlila. "Čo za to?" "Povedz niečo čo by si chcela a ja to urobím, teda ak to bude v mojich silách." aj on na mňa zaškúlil. "Dávaš mi zaujimavú ponuku, ale ja sa nemôžem priateliť so zombie." "Tak fajn, v tom prípade, tu zostanem až pokým neumrieš a budem ti otravovať život. Aj tak to podľa mňa nebude dlho. Každá bytosť okrem upírov musí umrieť." prehodil a ja som sa začala rehotať. Misku s poslednými kúskami kiwi som položila na stôl a smiala sa ako šialená. "Že každá bytosť okrem upírov!" rehotala som sa. "Tak, čo berieš?" opýtal sa. "Myslím si, že to je hop a nebo trop, čiže to mám za jedno ale keď to prijmem, tak sa možno dostanem k upírom čo k vašej rodine nepatria a nakoniec sa nejako zbavím aj Vás. Viem, som vypočítavá, ale odpor k upírom som ešte neprekonala. Fajn beriem, ale mám pre teba žiadosť alebo skôr prianie." Prikývol "Želaj si čo len chceš." Keby som bola naozaj taká odporná, želala by som si aby pozabíjal celú svoju rodinu vrátane seba. Mala by som tak pokoj, ale to už by nebola zábava a navyše takto sa môžem dozvedieť veci o ktorých sa mojim súrodencom mohlo len snívať. Ktovie aké záhady sa dozviem? "Prestaň čmuchať okolo toho čo som. Nikdy ale nikdy sa to nesnaž zistiť. Jasné?" Zamračil sa. "Prekvapila si ma. Myslel som si, že budeš chcieť niečo hmotné, niečo čo ti pomôže. Predstavoval som si, že budeš chcieť aby som niekoho zabil alebo nejakú vec." Usmiala som sa. "Chcela by som to ak by som nerozmýšľala. Občas treba zapojiť hlavu." poklopkala som si po čele. "Ale teraz, už by si mohol ísť." Vzdychol si. "Škoda, s tebou sa tak dobre rozpráva. Tak sa teda maj." rozlúčil sa a už bol preč. Keď som prešla celý dom a uistila sa, že nieje tam, uvoľnene som sa vrátila do kuchyne.Dojdedla som kiwi, umyla po sebe misku v ktorej som ho mala a odlifrovala sa do kúpeľne. Zavrela som sa tam, postavila sa pred zrkadlo. Zavrela som oči, tleskla som rukami a napočítala do desať. Keď som oči znova otvorila konečne som tam stála ja. Ako ja som tam stála stále ale teraz som to bola naozaj ja. Moje krátke hnedé vlasy sa predĺžili čiže teraz mi siahali až po zem, oči zmenili svoju frabu zo zelenohnedej na zelenú, ktorá bola taká výrazná, že sa nedala prehliadnuť. Uši, tie mi samozrejme trčali zašpicatené z mojich vlasov. Konečne som to bola ja a konečne som sa aj ako ja cítila. Najhoršie však je to, že nemôžem takto vyjsť z kúpelne. V podstate, keď sú nablízku nepriatelia, nemala by som robiť nič, nadľudské. Nemala by som robiť nič, ani sa len hýbať, ale v podstate je to už jedno, keď videli ako som utekala. Lenže, keď videli jednu vec, tak sa určite dozvedia niečo ďalšie a to nesmiem dopustiť. No, vlastne už som to dopustila, ale to je už asi jedno. Jednoducho už viac sa NESMÚ dozvedieť. To by na mňa slnečný poslali vrahov, ktorý by ma istotne odpravili, ani by som si to nevšimla. Vzdychla som si a znova som zavrela oči. Moje vlasy sa zasa skrátili, takže teraz mi boli ledva po plecia a moje oči sa vrátili do pôvodnej hnedo-zelenej farby. Uši sa taktiež vrátili, do takej normálnejšej podoby. Nevytŕčali z vlasov, ale stále boli mierne špicaté. Vypochodovala som z kúpelne rovno do podkrovia, kde som sa hodila do postele a ihneď som zaspala. Zobudila som sa uprostred najtemnejšej noci, na to, že bolo otvorené okno. Ozaj, ako sa vôbec otvorilo a samo? Veď ja som ho neotvárala odkedy som prišla. "Grr magore, vyvetral si mi tu vzduch môjho domova." zavrčala som, keď mi docvakla jediná rozumná myšlienka. Zavrela som okno. No, neviem či to bola rozumná myšlienka ale rozhodne, bola správna. Nikto sa však neukázal, tak som urobila jedinú vec ktorá ma napdla. Presunula som sa k vypínaču na svetlo a štikla. Rozsvietila sa lampa, ktorú som nikdy nerozsvecovala. V rohu som uvidela Steavna, ako škúli do svetla. Až teraz som si uvedomila, aký tu je bordel. Veci sa mi válali po celej izbe ako odpadky a dokonca, som tu mala aj mapy tohto domu, ktoré som našla keď som sem prišla po zmiznutí mojej sestry. Hodila som sa k mapám, ktoré predomnou uleteli o kúsok ďalej. Ihneď som ich schmatla a vopchala ich medzi veci čo boli na zemi tak, aby ich nebolo vidno. "Čo tu robíš?" opýtala som sa keď som ukryla mapy domu. "Nič, iba som sa tu troška poobzeral." usmial sa. "Keď mi niečo chceš, nikdy nechoď do tejto izby bez povolenia. Smer obývačka." zmorenými krokmi som sa terigala dole po schodoch do obývačky. Keď som tam prišla Steaven tam už bol a opieral sa o stenu. "Kedy začne platiť tá naša dohoda?" opýtal sa a mne hneď docvaklo prečo asi bol v podkroví. Sakra, budem musieť byť opatrná. Čím ďalej to takto pôjde, tým viac bude všetko nebezpečnejšie. "Od zajtra." zamumlala som, ešte sa mi nechcelo tak odrazu sa ku nemu správať ako k priateľovi. "Tak to je super. Môžem sa ti pozrieť na uši?" opýtal sa veselo a mňa zamrazilo. "To vieš, že nemožeš." zavrčala som rezolútne. Steaven sa zatváril neurčito a po chvíľke povedal "Vieš, doma máme takú debatu čo si. Začali sme dokonca blúdiť po internete a hľadať nejaké informácie o rasách. No a našli sme rasu so zašpicatenými ušami, že voľajaký elfovia. Tak preto sa ti chcem pozrieť na uši, že či ich máš zašpicatené aby sme to mohli vyškrtnúť." zasmial sa. Ojoj, toto nevyzerá dobre, ale musím mu ukázať moje uši aby elfov ihneď vyškrtli a ak vyškrtnú rasu elfov, tak potom budem v suchu. Začala som sa teda sústrediť na zaoblenie uší. "Tak fajn, keď je to teda takto." precedila som cez zaťaté zuby a udhrnula si vlasy tak, aby mi bolo vidno na ucho. Priblížil sa ku mne a začal ucho skúmať. Ja som sa snažila sústrediť, na to aby moje ucho malo zaoblený tvar, akoby bolo ľudské. "Tak fajn, elfka určite niesi." zamumlal a ja som si spustila vlasy na ucho. Prestala som sa sústrediť na zaoblený tvar a moje ucho, to ktoré si prezeral sa znova troška zašpicatilo, takže vyzeralo tak ako to druhé. Vydýchla som si. Prežila som to bez toho, že by ma odhalil. "Tak, čo máš ako ďalšie? Škriatok tiež niesom." uškrnula som sa a sadla si na zem, do vankúšov. "Nič. Démon niesi určite, lebo to by si bola iná, temnejšia a sálal by z teba strach. Keby si bola upír, nebilo by ti srdce, ktoré ti bije. Nymfa alebo víla by si ešte mohla byť ale neviem, to my nejako nesedí, lebo sa o nich píše, že sú bláznivé a to ty určite niesi. Došli mi nápady a aj ostatným lebo sme si boli istý tým, že si elfka." Pri poslednej vete som sa prestala uškŕňať ako magor a namiesto toho ma skoro porazilo. V tom sa mi v hlave objavila lampička, lampička ktorá sa zasvietila. "Zabudol si na rasu anjela!" vyhŕklo zo mňa. "To som vylúčil hneď ako to Selia navrhla. Nezachraňuješ ľudí a navyše si odporná, takže nie to niesi určite. Musím ale povedať, že stále si myslím, tak trochu, že si elfka, aj keď nemáš zašpicatené uši." Vzdávam to. Je tvrdohlavejší ako som ja. "Ja som...." nie, nemôžem to vzdať. Čo by som to bola za elfku ak by som to teraz vzdala? Ak by som bola menej tvrdohlavá ako upír? "Ja som ja a prestaň to konečne zisťovať." Hodila som sa do vankúšov, čo boli na zemi. "Toto je strašné, vieš o tom?" opýtal sa ma a sadol si vedľa mňa, hoci som bola natiahnutá na takmer všetkých vankúšoch, čo po zemi. Pozeral mi do xichtu, akoby som bola voľajaký záhadný experiment. Zrazu sa jeho oči zamerali na pravu časť môjho xichtu alebo skôr na moje ucho. Počkať, počkať ucho?! NIE UCHO NIE! "Ty máš zašpicatené ucho. Žeby som si to predtým nevšimol?" začal mrmlať a ja som si ucho rýchlo zakryla vlasami. "Hej, hej čakaj. Ja si ho ešte chcem prezrieť. Možno sa predsa len nemýlim ak si elfka." zaprotestoval. "Hej, ak som ja elfka tak ty si potom pánbožkova kravička." zašvitorila som arogantne. Zaškúlil na mňa podozrievavo a ja som pre istotu privrela oči aby som sa nemusela pozerať na to, ako sa tie jeho upírske mozgové závity zahrievajú ba dokonca až prehrievajú. Znova som otvorila oči a zbadala som na jeho tvári úsmev. Vyzeral ako slniečko na hnoji. "Fajn, takže už to mám. Si elfka a aj keď mi nikdy nepovieš, že mám pravdu, budem si to i tak myslieť." Toto je naprd, ale čo už narobím? Keď už to teoreticky vie, nebudem ho v tom podporovať. Ale aj tak porušil dohodu, tým, že to zisťuje. Teda vlastne neporušil, veď som mu povedala, že tá dohoda bude platiť až od zajtra. Bože, som ja ale blbá, mala som rozmýšľať. "Máš pravdu, pokiaľ ma neuvidíš takú, aká som, nikdy ti nepritakám. Aj keby si hneď mal pravdu." Niečo si nezrozumiteľne zamumlal. "Hneď som späť." povedal napokon a ihneď zmizol. "Toto bude zložité." zamumlala som si zmorene. Pozrela som na Guľku a Liara. Obaja tvrdo spali. Na chvíľku som privrela oči a keď som ich znova otvorila, u mňa v obývačke bola nasačkovaná celá Steavnova rodina. Vyskočila som na rovné nohy a začala sa obzerať okolo seba. "Barák plný zombie. Toto je horšie ako smrť." zafučala som. Guľka i Lair boli už tiež na nohách. Lair začal vrčať a Guľka sa za mňa schovala. "Hej, my tu niesme preto, aby sme ti niečo urobili. Iba si chceme overiť niekoľko teórií o tom, čo si. Veď vieš, pre nás je to tiež riskantné. Najmä po tom, čo nám Steaven povedal, že si lovkyňa upírov." prehovoril Eliot. "Bola som, bola lovkyňa upírov. Tak si to láskavo nemýl s tým, že som ňou aj teraz, ale ver tomu, že ak budem donútená, nerobí mi problém niekoho z Vás zachloštiť ako otravný hmyz. Čudujem sa, ako mohol ten prvý z vás prežiť. Veď ste taký slabý." zavrčala som neprívetivo. Selia sa zasmiala. Pre mňa to bolo, akoby niekto škriabal nechtami po tabuli ale pre ľudí to istotne bolo ako zvonenie rolničiek. "Hej my sme slabý a ty si čo?" zamračila sa Karin. "By si sa divila dievčatko." zasyčala som nevrlo. Naozaj ľutujem, že som spala namiesto toho aby som hľadala Raia. To bola hlúposť. Pre budúcnosť budem hádam múdrejšia. Ukázala svoje zuby a hrdelene začala vrčať. Po tak dlhom čase som počula vrčanie upíra. Striaslo ma. Už som zabudla aký je to odporný zvuk. Fuj. No nič, s tým sa musím zmieriť. "Karin, kľud. Nevie čo hovorí." snažil sa ju upokojiť ktosi, kto stál vedľa nej. Bol od nej oveľa ale oveľa menší. Vyzeral na desať rokov, ale zdanie môže klamať. "Pche, že neviem čo hovorím. Ani sa nečudujem, že máš také reči. Vyzeráš na desať. To ťa zombie musel kusnúť ešte zamlada. Tvoje rozmýšĺanie sa podľa všetkého nezmenilo." zavrčala som nevrlo. Začal sa rehotať hrdelným smiechom. Nechápem, čo mu bolo také smiešne. Naozaj to nechápem ale aj ja som sa nad tým musela pousmiať. "Prepáč, som troška menší ale mám sedemnásť." prehovoril a ja som na neho vypúlila oči. "Ty, sedemnásť? Čo si napoly trpaslík?" opýtala som sa a on sa zamyslel. "Neviem, možno hej." zasmial sa. Tak faj, je načase zistiť čo sú tí nový štyria zač. "Všimla som si, že sa ku Vám pridali nejaký nový, nepredstavili ste nás." Eliot sa zatváril zmorene. "Prepáč. Toto je Belo." ukázal na toho čo stál vedľa Karin. Naozaj vyzerá ako trpaslík. "Toto je Sofia." ukázal na ženu, čo stála vedľa neho. Až teraz som si uveodmila, že on a tá žena vyzerali byť najstarší. "Toto je Viktor." ukázal na chalana, ktorý Seliu držal za ruku. "No a toto je Stela." ukázal na dievča, čo stálo pri Seavnovi. "Aha, ja som Maya ak by ste nevedeli, ale určite to už viete." Všetci ôsmy sú nádherne popárovaný, nádhera. "Tak si začni overovať tie svoje teórie Eliot. Nemám nervy na to, aby som tu strávila dlhší čas so zombie." "Tak, Steaven nám už stihol povedať všetko čo zistil. Vieš, máme čas už iba..." pozrel sa na hodinky, čo mal na ruke."...hodinu. Tak sa ťa priamo pýtam, čo si." "Už iba hodina utrpenia, takže ti to nepoviem. Hodinu zvládnem." Karin sa ku mne natiahla a schmatla ma za golier. "Kurnik šopa, chceme to vedieť preto, či si tu môžeme dovoliť byť." pozerala mi rovno do očí. "Tak ma zakusni, nebolo by to jednoduchšie?" opýtala som sa provokačne. Veď, pre ňu by to bolo jednoduché. Či nie? Pustila ma a naštvane sa začala ponáhľať von z domu. Aspoň viem ako sa jednej zbaviť. Belo sa začal ponáhľať za ňou. Taktiež odišiel. "Toto si nemala hovoriť. My niesme taký ako ostatný." prehovorila Stela a ja som na ňu zagánila. "To je fakt, vám jediným sa po viac ako dvesto rokoch podarilo vyhecovať ma." "Fajn, tak si elfka a bodka." prehlásila Sofia isto a ja som mykla plecom. "Fajn, mýliš sa ale vy upíri ste už taký, tvrdohlavý a arogantný. Vypadnite už." Všetci poslúchli. Všetci, až na Steavna a Stelu. Stela sa iba zatvárila, že odišla ale pritom bola skrytá za rohom. Veľmi dobre som to vedela, ale nechala som to tak. "Vypadni." "Máme pravdu? Si elfka?" opýtal sa Steaven a Lair sa ukľudnil. Na Steavna si už tuším zvykol ale ešte stále pri ňom nebol úplne pokojný. No teraz, keď to vyslovil sa Guľka rozbehla proti nemu a pokúsila sa ho pokúsať. On ju chytil a hodil mi ju k nohám. Nie však surovo ale jemne, aby sa jej nič nestalo. Guľka proti nemu chcela zasa vybehnúť, ale ja som ju tentoraz zadržala. "Lair, prosím. Povedz jej niečo na upokojenie. Nechcem, aby to počuli." zašepkala som smerom k Lairovi a mykla hlavou smerom k miestu kde bola skrytá Stela. "A ty Stela vylez, tvoje skrytie je chabé." Stela sa postavila vedľa Steavna. "Stela, choď." zavrčal Steaven na Stelu ale ona pokrútila hlavou. Chcela ostať. "Obaja to chcete asi veľmi vedieť, čo som. Ty to chceš vedieť len zo zvedavosti, Steaven ale Stela, u teba je v tom niečo viac. Povedzte mi obaja prečo to chcete vedieť a ja, Vám možno poviem pravdu." Začal Steaven "Nechcem veriť tomu, že človek by dokázal zachytiť loptu takou rýchlosťou, akou som ťa ju videl chytiť pri futbale vtedy na telocviku. Plus, je neuveriteľné aby človek utekal takou rýchlosťou akú si predviedla keď si išla s tým mäsom." Steavnov dôvod ma neprekvapuje, aj ja by som chcela vedieť čo je niekto kto robí niečo, čo nieje v ľudských silách. Keď Steaven skončil začala Stela "Lebo som počula o istej rodine. Neviem akej je rasy tá rodina, ale vraj kedysi lovili nás upírov, ale neskôr sa dostali do vyhnanstva a zbrane čo mali im odobrali. Teraz vždy keď niekoho podozrivého stretnem, si na to spomeniem. Nie preto lebo sa bojím smrti, ale preto, lebo hovoria, že tá rodina už vymrela, ale ja verím tomu, že niekde žijú." Stela ma prekvapila, jej dôvod bol prostý. Chce zistiť, či ešte tá rodina, čiže moja rodina žije. Asi by som nikoho z týchto upírov nepotešila, ak by som im povedala pravdu. Vzdychla som si. Toto sa mi nepáči, ale nemôžem im to prezradiť, hoci aj troška chcem nemôžem, tak ako upíri nemôžu nič prezradiť ľuďom. "Dám Vám hádanku, alebo pomôcku a vy, to budete musieť len uhádnuť." hoci, odpoveď už dávno držíte pevne v rukách. "Neznášam hádanky." zamrnčala Stela a Steaven jej pritakal. "Keby som Vám povedala, že som človek neuveríte mi, takže keďže neznášate hádanky, počkajte si na môj prešľap, kým sa prezradím sama. A až keď ho uvidíte, tak až potom Vám poviem pravdu. Ale myslím prešľap, taký, že by som nevyzerala úplne ako človek." Na ten prešľap si počkáte veľmi dlho, lebo odteraz urobím niekoľko závažných opatrení aby som prešľap neurobila.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama