3. Časť - Nový susedia = OMG (1/2)

17. dubna 2009 v 21:05 | vlea

Keď som sa prebudila, bola hlboká noc. Nevedela som, či je to tá noc v ktorej som zaspala, alebo už ďalšia. Divné. Vždy som mala pojem o čase. Ja áno. Zišla som dole po schodoch a tam, som zbadala Guľku so sivým vlkom Lairom, ako na seba vrčia. Podľa všetkého sa o niečom dohadovali.
"Nerobte tu taký kravál." otvorila som chladničku s mäsom.Hodila im obom po jednom kuse. Chladnička sa mi znova zdala poloprázdna. Sucho som skonštatovala, že dnes budem musieť ísť zasa do mäsiarstva. Guľka aj Lair, boli kľudný, veď jedli, pričom na seba občas zazreli.
Mala som pocit, akoby to boli rozhádaný manželia. Och, to je deprimujúce, že aj zvieratá sa správajú ako voľajaký pohádaný párik.
Otvorila som si chladničku v ktorej som mala všetko okrem mäsa. Čiže chladničku byliniek, ovocia a zeleniny. Paráda, na nič v nej som nemala chuť. S plesknutím som ju zavrela a prešla ku skrinke na opačnej strane kuchyne.
V nej na mňa čakalo voľačo ako osvietenie. Nutela, čokolády od výmyslu sveta, granulovaný čaj, kockový cukor, granko. Všetko čo mám rada. Schmatla som krabicu kockového cukru. Oi, ani si neviete predstaviť aký bol dobrý. Lair i Guľka sa prestali venovať mäsu a namiesto toho na mňa prekvapene pozerali. Ich pohľad som si dokázala vysvetliť jediným spôsobom. Mysleli si, že buď som zrelá do psychiatrie, alebo by ma mali upáliť na hranici ako voľajakú bosorku.
Ozvalo sa klopanie na dvere. Všetci traja sme okamžite pribehli ku dverám. Ja som ich otvorila, zatiaľčo Lair s Guľko stáli s každej strany vedľa mňa.
Bolo to osem postáv, ktoré smrďeli ako tí odporný zombieci. Ten, čo klopal, bol Eliot, upírsky hovorca ktorý za nich hovoril aj keď sme sa stretli poprvý krát.
"Čo tu chcete?" zavrčala som a postavila sa do dverí tak, aby cezo mňa nikto nemohol ísť dnu ani von.
"Pusti ma na nich! Pusti ma na nich!" začalo sa mi v hlave ozývať vrčanie Laira.
"Chceme sa opýtať, či by sme tu nejaký čas nemohli bývať s tebou." prehovoril Eliot kľudným hlasom a ja som na neho vypúlila oči. "To komu napadla takáto blbosť?"
Dopredu sa pretlačil jeden zo zombiekov. Bol to Steaven, kto iný? "Ja."
"Prečo, ste sa k niečomu takémuto odhodlali?" Karin ako jediná prehovorila "Lebo ti neveríme. Ktovie kedy by si nás prezradila alebo niečo podobné?" Uhla som sa z dverí. Zombieci si zjavne vydýchli, že im ponúkam voľnú cestu dnu. "Lair, chcel si aby som ťa na nich pustila. Sú tvoji, len nech ťa nezabijú." Lair prešiel cez prah dverí s vrčaním. Zombieci na neho otrávene pozerali.
"Nechceme tu ostať dlho." ozval sa Eliot. "Tomu neverím, ak Vám tu dovolím ostať dlhšie, raz zaspím a nezobudím sa, lebo ma počas spánku vysajete." postavila som sa mu tvárov v tvár. "Plus, Vám by nemal vadiť chladný vietor a mráz. Veď už ste aj tak mŕtvy a studeny, či nie?"
Teraz sa do toho vložil Steaven "Je očividné, že tvoji rodičia tak skoro nedorazia, tak prečo nemôžeme pár dní ostať tu?"
"Nemáte na bývanie?" znela moja otázka. Všetkých som očividne pobavila. "Vyhrala si. Hneď zajtra si necháme pri tomto domčeku postaviť náš dom." zasmial sa Steaven. "Ak chceš postavte si ho hneď teraz. Aspoň by som sa zabavila."
"Tak prečo nezačneme? Aspoň by sme boli susedky!" zasmiala sa Selia a všetci začali s výstavbou. Človek by sa čudoval, ako mohli tak rýchlo zohnať porebný materiál, kamene, maltu a ja neviem, čo všetko. Na vrčiaceho Laira úplne zabudli, chudáčik, nechali ho tak, bez povšimnutia. Odobral sa teda naspäť dovnútra, mysliac si, že ja zostanem vonku pozorovať ako tí zombieci, stavajú svoj nový dom.
Ja som však teraz mala na práci čosi iné. Hľadala som tajné skrýše, miesta a priechody po celom dome, spolu s upratovaním. Katastrofa, nenašla som nič a predsa som si kvôli tomu vybrala práve toto miesto. Toto je viac ako deprimujúce, toto je.... nenachádzam na to slov.
Začalo sa ozývať hlasné, ba až ohlušujúce klopanie.
Rozbehla som sa k dverám. Rýchlo som ich otvorila. Stála v nich Selia, usmievala sa od ucha k uchu, akoby vôbec netušila, ako strašne ju neznášam, ako neznášam upírov. Ona to podľa mňa vedela. Cítila tú moju nenávisť, ale asi sa chcela so mnou jednoducho priateliť. "Už sme postavili náš dom. Nechceš si ho ísť prezrieť?" opýtala sa. Nevrlo som na ňu pozrela. Zabuchla som jej dvere pred nosom so slovami "Ani keby som za to dostala horu zlata."
Rozbehla som sa naspäť do obývačky z ktorej som pre tú zombiečku musela odísť. Znova som sa začala zaoberať odpadom, ktorý bol rozhádzaný po celej miestnosti.
Prešla pol hodina a mne sa to podarilo. Bolo tam v celku čisto. Zasa ktosi zaklopal. Tentoraz som sa neponáhľala otvoriť. Pomalými krokmi som sa terigala ku dverám. Otvorila som. Tentoraz tam stál Steaven. Lenčo som dvere otvorila, som ich chcela aj zatvoriť. Nedovolil mi zavrieť. Chytil ich a ja som nimi už nemohla ani len pohnúť.
"Už máme postavený dom, nechceš sa ísť pozrieť?" bola jeho otázka. Zvraštila som obočie. Mala som chuť odseknúť mu tú opovážlivú ruku, ale akosi som to prekonala. "Už som povedala Selii, že nie." Chcela som znova zavrieť, no ten prekliaty, hnusný podradný a zapáchajúci zombie cicajúci krv tie sprosté dvere stále držal. "Je mi zima, mohol by si už pustiť tie dvere?" Namiesto odpovede sa pretlačil dovnútra a za sebou zavrel. "Je to lepšie?" opýtal sa a ja som si dlaňou prešla po tvári.
Prečo ja? Prečo som týchto podradných, hlúpych a zapáchajúcich upírov musela stretnúť práve ja? Prečo? Čím som si to zaslúžila? No, tak to je asi zlá otázka čím som si to zaslúžila, na to by bolo až príliš odpovedí. Ale aj tak, prečo mi otravujú môj dokašľaný život? Sakra, ani zachloštiť ich nemôžem. TOTO NIEJE FÉR.
"Prečo, to robíš? Nenávidím ten humus, špinu, smrad a ja neviem čo všetko ešte so sebou vy upíri nosíte. Jednoducho vypadnite odtiaľto."
"Prepáč, ale nemôžeme. Eliot sa práve zamestnal, a všetci sme tu začali chodiť na základnú či strednú. A navyše, páči sa im tu. Majú tu, ako to povedať. Kľud." zamyslel sa, pričom ma prebodával pohľadom. To bolo, naozaj ale naozaj nepríjemné. Odfukla som si. Nepáči sa mi ako sa to vyvíja a už vôbec sa mi nepáči, že stojí predomnou ako voľajaký frajer. Toto je naozaj zlé.
"Fajn. Prečo si tu? Zombieci nemajú vo zvyku navštevovať susedov. Ledažeby si ich chceli dať ako večeru."
Prevrátil očami. "Mohla by si už prestať s tými zombiekmi? Viem, že je to asi ťažké ale skús sa prekonať, nech viem, že toto je iba maska." Teraz som prevrátila očami zasa ja. Toto prehnal. Odkiaľ môže vedieť, že toto je iba maska? Odkiaľ pre boha zobral to, že sa takto správam aby som niečo zakryla.
"Toto nieje maska ale fakt, s ktorým sa musíš zmieriť. Neviem, neviem čo si si nahováral, keď si povedal, že toto je iba maska ale toto je tá tvár, ktorú vždy budú vidieť zombieci."
"Nikdy nehovor vždy lebo sa to môže čo chvíľa zmeniť." usmial sa krásnym, milým úsmevom, ktorý mi pripomenul môjho brata. Potriasla som hlavou. Ja som si myslela, že tento úsmev bol milý a krásny? Čo som už načisto spadla z jahody? Šibe mi alebo čo? Ako môže mať zombie milý a krásny úsmev?
"Toto sa nikdy nezmení, lebo sa nikdy nezmení to čo sa stalo a to už láskavo pochop. Vypadni z môjho domu. Mám VEĽA práce."
"Pomôžem ti." ponúkol sa a ja som už trasúcou sa rukou od zlosti ukázala na dvere.
"Nebuď netýkavka. Chcem ti len pomôcť." zasmial sa a vošiel ďalej. Najprv sa dostal do kuchyne a z kuchyne do obývačky. "Keď som tu bol naposledy bol tu neporiadok." zakričal mi zamyslene a ja som v mžiku bola pri ňom. Schmatla som hu za studenú ruku. Hneď som ho však pustila. Začala som sa triasť od zimy. "T-t-to-to-to-to n-ne-b-bol do-do-brý ná-n-ná-pad." drkotala som zubami, akoby som bola v ľadovej vode. Rýchlo chytil deku, čo som mala položenú alebo skôr hodenú na zemi medzi kopou vankúšmi, ktoré boli pre mňa namiesto sedačky. Prehodil ju cezomňa, pričom sa ma snažil nedotknúť. "N-n-e-p-p-o-tre-b-b-b-bujem od-od teb-a..." nedotrkotala som sa na koniec vety, lebo ma už zabalil do deky. "Fajn, ale aj tak si ju na sebe nechaj pokiaľ ti nebude lepšie." odpovedal mi ľahko a mňa striaslo. Toto mi bolo trápne, ale netrápila som sa tým, lebo zombieci sú divný. Asi to je divné vysvetlenie, ale veď nevadí.
Konečne sa mi podarilo prestať drkotať zubami. "Nikdy by mi nebola až takáto zima, keby som sa ťa nedotkola. Ale ja by som sa ťa nedotkola ak by si tu nebol a ak by si tu nebol ja by som nemusela zhľadúvať Raia a keby som nemusela hľadať Raia tak by som ho nemusela použiť a keby som ho nemusela použiť mohla by som sa domov vráťiť skôr a keby som sa domov mohla vráťiť skôr, konečne by som si mohla vziať moje zbrane a keby som si mohla vziať moje zbrane, tak by som znova vyrazila na lov a keby som vyrazila na lov pomstila by som svojich súrodencov a keby som pomstila súrodencov...."rozprávala som rýchlo, takže mi nebolo asi ani poriadne rozumieť. "Čo je Rai?" opýtal sa a ja som prekvapene zamrkala. "Rai je meč, ktorý používala moja sestra, keď lovila. Ty to nevieš?" Pokrútil hlavou. "Prepáč, ale neviem o tebe dokopy nič, akurát to, že si divná." "Oi, tak Rai je meč, s ktorým moja sestra lovila upírov, potom sa dostala do vynanstva, tak ako aj ja teraz a meč si zobrala so sebou, čiže ho tu ukryla, lenže potom ju tu prekvapili a zabili. Samozrejme, že som po nej našla akurát tak nič, lebo ju tá vaša prekliata šľachta vymazala z povrchu zemského a ako inak naša rada Vám na to skočila a tí slnečný nepohli ani prstom kvôli ostatným z nás, hoci vedeli o tom čo sa deje. Veď Prečo by to aj robili?" hovorila som podráždene, akoby som bola v tranze. Keď som skončila, uvedomila som si, že som povedala priveľa. Priložila som si ruku na ústa, ktoré som mala otvorené v tvare písmenka O. Oči som mala samozrejme vypúlené, div, že mi nevypadli. "Ojoj, ja som povedala priveľa...Ja som sa prekecla....Toto nieje dobré..." mumlala som si. Lair i Guľka pribehli ku nám. Obaja ma počuli a ihneď to aj pochopili. Lair sa obranným postojom postavil medzi mňa a Steavna. Začal vrčať. "Lair, preštaň. Okamžite sa ukľudni. Nahnevala som sa povedala priveľa, tak sa ukľudni kurnik. TOTO je môj problém!" zavrčala som na Laira, ktorý na mňa ublížene zazrel, no neustúpil.
"Takže ..... ty si lovkyňa upírov?" opýtal sa Steaven pomaly. Prevrátila som oči. Začala som vymýšľať, rôzne typy výhovoriek. Mohla by som začať zahovárať, alebo by som mohla nechať Laira aby sa s ním porátal. Nie, nie to som si nemohla dovoliť. Laira by zabil, to by bol nerovnocenný súboj. Keby som sa začala vyhovárať, prišiel by na to rýchlo, veď som toho povedala až príliš veľa. Nezostáva mi nič iné, ako mu na všetko pritakať. Toto je horšie ako zlé.
"Ak si počúval čo som hovorila, tak by si to mal pochopiť, nie?"
"Ty si lovkyňa upírov, preto nás tak neznášaš, ale nechápem prečo nás lovíš." konštatoval Steaven zamyslene. Ja som len nasucho prikývla, no na tú poslednú časť vety som neodpovedala. "Je ti už teplejšie?" prehovoril nakoniec, aby zmenil tému. "Áno, už mi je teplejšie....ale keby si tu nebol bolo by mi lepšie." Smutne si vzdychol. "Škoda, že nás tak nenávidíš. Inak keď sme teraz susedia, budeme sa stretávať častešie..."
"Keby som Vás tak nenenávidela, už by som bola mŕtva." zhodila som zo sbea deku, rovno na Laira, aby som tak umlčala jeho vrčanie. "Vieš kde sú dvere." Prevrátil očami, akoby som ho urazila. "Pomôžem ti, aj tak nemám čo robiť." "Tu je poriadok a ja tak isto nemám čo robiť. Chcela by som si konečne oddýchnuť, lebo si asi nejaký čas nepospím, takže odíď."
"Pre boha, nebuď taká netýkavka. Chcem ti len pomôcť a navyše, neublížime ti. My predsa nelovíme." zasmial sa veselo a hodil sa do mnohých vankúšov, čo boli na zemi, namiesto gauča, alebo nejakej sedačky. Neveriacky som na neho hľadela.
Ako si dovoľuje, sedieť na mieste, kde sedíme my?! Ako si to ten špinavý upír dovoluje? Je to strašné, naozaj. Teraz sa už tých odporných zombiekov nezbavím.
Pomaly som teda prešla k poličke s knihami. Vybrala som jednu knihu. Boli to rozprávky bratov Grimovcov. Sadla som si na vankúše, čo boli po zemi, čo najďalej od Steavna. Začala som čítať prvú krátku rozprávočku, čo bola na úvode knihy.

Zlatý Kľúčik
Bola tuhá zima a zem bola prikrytá snehom ako prerinou. Mládenec si chystal sane, lebo mal ísť do hory doviezť dreva.
Kým ho naložil, celkom premrzol, nuž si povedal, že rozloží oheň a aspoň si ruky zohreje. Odhŕňa sneh a tu zbadá na holej zemi malý zlatý kľúčik.
"Kde je kľúčik, tam bude aj zámka," povedal si. Hrabal, hrabal a vyhrabal železnú truhličku.
"Keby sa tak kľúčik hodil do truhličky! Istotne sú v nej vzácne veci!"
Hľadal, no kľúčovú dierku nie a nie nájsť! Napokon sa mu to podarilo, ale dierka bola taká maličká, že ju skoro ani vidieť nebolo. Zvrtol kľúčikom raz, zvrtol druhý raz, podvihol vrchnák a čo v truhličke našiel, o tom sa dočítate v týchto rozprávkach.

Bol to síce iba úvod ale Guľka i Lair sa medzi tým ku mne priplichtili a zadriemali. Steaven na mňa pozeral, akoby som to nebola ja, akoby som zmizla a znova sa objavila, akoby.... neviem ten jeho pohľad popísať. "Čo da deje?" spýtala som sa, ale on mi neodpovedal. Pomaly som zavrela knihu, aby som nezobudila Laira a Guľku. Oparne som sa postavila a odložila knihu. Steaven na mňa stále hľadeľ. "Čo sa deje? Spravila som niečo?" vypadlo zo mňa veselo a zároveň prekvapene.
Tešila som sa z toho, že sa ho možno zbavím ale prekvapilo ma to, že on ostal v takomto stave.
Pokrútil hlavou a usmial sa. "Prečítaš ešte niečo? Dobre sa to počúvalo, i keď to bolo krátke." "Som rada, že sa ti to....uhm...páčilo." vypľula som zo seba a prekvapilo ma, že som to povedala s toľkou láskou. Počkať, počkať. Láskou? Nie, nie to som sa musela pomýliť, keď tak s toľkou milosťou.
"Budeš čítať aj ďalej?" opýtal sa keď som sa vrátila na miesto, no bez knižky.
"Nie, nebudem." Zareagovala som tvrdo. Prečo by som mala čítať ďalej? Preto lebo si to želá zombie? Ani ma nehne. Pre tých, čo mám rada sa obetujem, aj keby som mala robiť niečo čo z duše nenávidím, ale pre tých čo nenávidím, nepohnem ani brvou.
Zosmutnel. "Prečo?"
"Lebo pre teba je to zbytočné."
"Prečo je to zbytočné pre mňa? Myslíš si, že ja nemám city, že nič necítim?" opýtal sa pričom na mňa smutne hľadel.
"Nie nemyslím si to, ale nečítala som kvôli tebe. Čítala som kvôli nim." ukázala som na Guľku a Laira ako pokojne spia. "Neznesiem pohľad, ak sú nahnevaný, alebo ak sa boja. Možno....aspoň týmto ich upokojím, aj napriek tomu, že teraz budú ich susedmi upíri. Budú sa báť zaspávať, nie kvôli mne ale kvôli Vám." šepkala som takmer nečujne.
Zmenil tému "Prečo si vo vyhnanstve? Prečo nás tak nenávidíš? Čo sa stalo tvojim súrodencom a vôbec, čo alebo kto vlastne si?"
"Odíď, vieš cestu, ktorá vedie z domu tak odíď už. Odíď, nechcem ťa tu. Nikto ťa tu nechce a odkáž svojej rodine, aby neprekračovali prah tohto domu." Ľahla som si do vankúšov. Tentoraz som už kašľala na vzdialenosť. On sa však ani len nepohol, stále na mňa pozeral. Cítila som ten jeho upírsky pohľad na sebe. Bol to hnusný pocit a aj keď som to urobila nerada, zavrela som oči a snažila sa myslieť na Guľku a Laira. Rozmýšľala som aké by to asi bolo, keby Guľka a Lair boli ľudia, či by sa ku sebe hodili. Prišla som k jednoduchému záveru. Keby boli ľudia asi by sa nikdy nestretli a ak by sa stretli, je málo pravdepodobné, že by sa dali do reči.
Otvorila som oči v chabej myšlienke či predstave, že Steaven je preč i keď som veľmi dobre vedela, že je ešte stále tu.
Bol tam a pozeral na mňa. Pozrela som mu do očí, ale už som ich nedokázala odtrhnúť. Hľadeli sme si do očí a skúmali pohľad toho druhého. Odtrhol odo mňa pohľad.
Postavil sa a prešiel do kuchyne. "Chceš čaj?!" zakričal na mňa a ja som sa v mžiku postavila a utekala za ním do kuchyne, pričom som si zobrala deku.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama