2.Časť - Sivý vlk

14. dubna 2009 v 19:21 | Vlea
Guľka vybehla von, zatiaľčo ja, som utekala do školy. Meškala som. Keď som konečne dorazila do triedy, mala som šťastie. Učiteľka ešte nebola v triede. Pribehla som ku lavici, vybalila matematiku a sadla si. Môj nový spolusediaci sedel vedľa mňa. Hlavu som si zmorene položila na lavicu. Privrela som oči.
"Mala si ťažkú noc?" opýtal sa s úsmevom od ucha k uchu. "Daj mi pokoj, zombie." zavrčala som nevrlo.
"Mne hovor zombie, ale čo si potom ty?" opýtal sa s humorom v hlase. Nemám náladu sa teraz dohadovať s nejakým zombiekom. Musím sa priznať, že je to únavné stráviť celú noc bez zažmúrenia oka, v smrade štyroch upírov. To je naozaj, ale naozaj deprimujúce. Nikdy mi ani na um nezišlo, že by som takto smutne mohla dopadnúť. Vzdychla som si, akoby ma celý život týrali. Steaven na mňa nechápavo pozrel.
"Ja som človek." vysúkala som zo seba odpoveď, akoby to bolo niečo lepkavé a ťažko vysloviteľné. Pre jeho i moje šťastie zostal ticho a už sa toho viac nepýtal.
Učiteľka vbehla do triedy ako zmyslov zbavená a zahučala na nás. "Nekúrime, nekúrime. Pokazilo sa vykurovanie školy! Pokúsime sa to opraviť v priebehu tohto týždňa, takže vy máte zvyšok týždňa voľno!" Všetci vykríkli od radosti. Zmorene som pozbierala matematiku a hodila ju do tašky. "Toto mi bol čert dlžen."
"Nevyzeráš príliš nadšene." ozval sa Steaven s očividným pobavením v hlase. Ihneď som oľutovala, že som ho večer nezachloštila. Mala som len kúsok ku tomu, aby som sa zbavila spolusediaceho a jedného z upírov. Veď nakoniec, preukázala by som tým službu, i keď vyslúžila by som si tým dlhší čas tu. Ale predsa len od niekiaľ začať musím. Kedysi som predsa nemala problém s tým, nosiť aj medzi ľuďmi šípi, luk alebo vo všeobecnosti zbrane. Pravdov je však to, že keď som tieto zbrane mala naposledy, bolo to ešte predtým ako vynašli tie pušky, pištole a ja neviem čo všetko nové.
"Kto by bol nadšený keď nemá čo robiť?" opýtala som sa zmorene, keď vtom mi svitlo. Čo keby, som zaplnila chladničku s mäsom pre Guľku, prichystala sa na ďalšiu návštevu upírov alebo sa len tak išla prejsť? Teraz mi to docvaklo. Mala som toho toľko na práci, že som si to ani neuvedomila. Najdôležitejšie z toho však bolo mäso. Rozhodla som sa teda pre celodenné pendlovanie medzi mäsiarstvom a mojím domom. Rozbehla som sa z triedy, zo školy a zastavila som sa až pred mäsiarstvom. Zhlboka som sa nadýchla a vošla dnu.
"Dobrý deň, čo si budete želať?" opýtal sa ma zmorene mäsiar. Ten, čo tu bol teraz, nebol taký istý ako ten čo tu bol včera.
"Poprosím vás o päť kíl mäsa. Je mi jedno akého." odpovedala som, zamyslene pozerajúc na pult.
"Chcete z toho najlepšieho alebo z každého rožka troška, alebo ako?" opýtal sa, lebo očividne nevedel čo má robiť.
"Nechám to na vás." usmiala som sa najvľúdnejším úsmevom, aký som sa odvážila použiť.
"Ehm...dobre." zamumlal mäsiar očividne v rozpakoch a začal behať po obchode prezerajúc mäso a vyberajúc to, ktoré má najlepšiu farbu atď.
Konečne našiel to, ktoré napĺňalo jeho očakávania. Zabalil ho do papiera, vložil do igelitky a opatrne mi igelitku podával cez pult. Chytila som igelitku. Pod ťarchou mäsa som sa skoro zlomila v páse, ale zvládla som to.
"Dávajte si po ceste pozor a príďťe aj nabudúce. Dovidenia." povedal mäsiar na rozlúčku.
"Jasné, že si budem dávať pozor. Onedlho ma tu máte zasa. Dovidenia." zamávala som, skôr ako som vyšla z obchodu. Vonku som sa pomaly terigala cez snehom zaviatu cestičku. Bola som už dostatočne ďaleko od školy, mäsiarstva, čiže v podstate do mestečka. Toto je totiž také malé mestečko, ktoré nieje ani na mape. Toto miesto je zabudnuté. Ľudia zo sveta ani nevedia, že existuje. Bohom zabudnuté miesto.
No nič, obzerla som sa teda. Zistila som, že nikde na blízku nieje nikto, kto by ma mohol vidieť, tak som si dala mäso pod pazuchu a rozbehla sa do snehom pokrytej pláne. Spomalila som na obvyklom mieste, kde sa ku mne pridáva Guľka. Nič.
Idem skoro, tak sa som sa rozbehla domov s tým, že Guľku prekvapím plnou chladničkou mäsa. Mäso čo som teraz kúpila, som strčila do chladničky. Vybehla som von a znova som utekala k mestečku. Tak aby ma ľudia nevideli, som zastala kúsok z dohľadu mestečka a pomalým, ležérnym krokom som sa pobrala zasa k mäsiarstvu. Zasa, alebo skôr ešte stále tam bol ten, čo mi predával to mäso čo som predchvíľkou priniesla domov.
"Dobrý deň, čo si želáte?" opýtal sa a keď ma zbadal vyvalil oči.
"To, čo pred chvíľkou. Päť kíl mäsa. Je mi fuk aký druh atď." povedala som. Zasa začal vyberať najkrajšie mäso. Sledovala som ako kontroluje farbu, tvar a ja neviem čo eśte každého kúsku mäsa, čo chytil do rúk. Až teraz som si uvedomila, že ho odniekiaľ poznám. Jeho dlhé blond vlasy, mal uviazané vo chvoste, ktorý mu siahal asi až po pás. Vtom som si spomenula. Toto je deviatak z našej školy, občas ho vídam keď idem po chodbe. Raz som do neho narazila, ale to bolo dávno.
Usmiala som sa nad tou spomienkou. "Ďakujem, že sa snažíš vybrať to najlepšie, ale naozaj nieje to treba." povedala som keď som si všimla, že si nevie vybrať medzi dvoma druhmi. Pozrel na mňa a naširoko sa usmial. "Ja chcem aby bol zákazník spokojný." Musela som sa usmiať, to mäso nebolo pre mňa ale pre Guľku a ona, zje všetko."Zákazník bude spokojný tak či onak, ja som totiž čiastočná vegetariánka." Prekvapene na mňa pozrel "Tak prečo kupuješ toľko mäsa?" zatikal mi a už sa chcel opraviť, ale ja som začala "Starám sa o jednu líšku, ktorú kŕmim. Pre ňu je to mäso. Inak ja som Maya." Ostal na mňa pozerať ako vyoraná myš. "Ja som Miky Jingel." zahanbene sa predstavil. Asi čakal, že spustím smiech, aspoň tak som to pochopila z jeho výrazu. "Netvár sa akoby si išiel na pohreb, máš dobré meno, ešte som také nepočula." Plus, ľahko si ho zapamätám, lebo mená, ktoré mi niečo pripomínajú si pamätám a toto meno pripomína Disneyovskú postavičku Mickey Mousea a vianočnú pesničku Jingle Bells. To je pre tohto človiečika plus. "Myslel som si, že sa budeš smiať." odpovedal už o čosi veselšie. "Sú aj horšie mená a smiešnejšie ako je to tvoje. Buď na svoje meno pyšný a nehanbisa za neho." pokarhala som ho a on prevrátil očami. "Dobre, dobre tu máš to mäso. Potom mi povedz ako tej líške chutilo." podal mi balíček mäsa.
"Neboj sa, nej sa zavďačíš všetkým, čo je mäso. Inak volá sa Guľka." odišla som. Tento raz som sa nezaoberala tým, že či ma niekto uvidí alebo neuvidí utekať nadľudskou rýchlosťou. Utekala som domov. Tam som mäso znova hodila do chladničky. Vybehla som von, no tentoraz za iným účelom. Utekala som na miesto, kde sa ku mne Guľka pridáva, keď idem zo školy. Ešte stále po nej nebolo ani stopy. Sadla som si teda do snehu a smutným pohľadom sledovala okolie. Po pár minútach som zaspala.
Prebudila som sa na slabé kňučanie z diaľky. Rýchlo som sa postavila a utekala za zvukom kňučania, ktorý sa pomaly ale iste strácal. Nakoniec som ten zdroj kňučania našla. Bol to vlk. Sivý vlk, ktorý bol doráňaný, akoby sa s ním porátal polárny medveď. Hodila som sa ku nemu. Začala som mu prezerať rany. Zavrčal na mňa. Keby sa vládal pohnúť určite by na mňa aj zaútočil, ale takto iba pohol hlavou, ktorá mu zasa odkvicla naspäť. Poobzerala som sa okolo seba. Tie rany boli jednoznačne čerstvé. Onedlho som aj našla útočníka. Bola to polárna medvedina s mláďaťom. Prekvapilo ma, že v takomto čase má mláďa, ale nezaoberala som sa tým. Medvedica bola očividne nahnevaná. Z jej očí kypel hned a nenávisť jedna radosť.
Rýchlo som sivého vlka zobrala do náručia. Zo začiatku ma jeho váha hneď aj vrátila naspäť na zem. "Fuu ty si ťažký chlapče." Znova som sa pokúsila postaviť. Tentoraz, bola moja snaha korunovaná úsmechom. Postavila som sa so stálym fuňaním. Rozbehla som sa teda domov. Tesne pred prahom som sa potkla a natiahla. Sivý vlk mi vyletel z náručia a už som si myslela, že keď dopadne, roztrieska si hlavu o miniatúrne zábradlie. Nestalo sa. Ktosi ho zachytil vo vzduchua mne podal pomocnú ruku, aby som sa postavila. Neprijala som ju. Postavila som sa za pomoci vlastných nôh. Pozrela som na toho, čo mi pomohol. Nebol to nikto iný ako zombie Steaven. "Ďakujem" zamumlala som a nastavila náruč aby mi ho dal. "Prepáč, Nemôžem ti ho dať, keď si s ním ledva šlapala. Odnesiem ti ho do kuchyne." odpovroval mi. V mžiku bol v kuchyni. Sivého vlka položil na stôl. Ja som vošla za ním. Otvorila som druhú chladničku v ktorej boli pre zmenu len bylinky, ovocie a zelenina. Vytiahla som niekoľko sáčkov, ktoré som začala prehľadávať. Konečne som našla to, čo som hľadala. Bylinky, ktoré som si dopestovávala v miniatúrnom skleníku s umelým svetlom. Boli to bylinky, ktoré som si pamätala ešte z domu.
Steaven len stál na boku miestnosti. Sledoval, čo robím. Mávla som rukou. Kanvica sa naplnila vodou a voda v nej sa začala pomaly variť. O pár minút kanvica pískala. Pozrela som na ňu a voda z nej sa presunula do hrnca, ktorý som si už stihla pripraviť na kredenc. Nahádzala som tam lístky areadlu a púpavy. Musím priznať, že túto zmes som nepoužívala veľmi rada, ale niekedy to je holt nevyhnutné. Chytila som varechu a začala to miešať. Vzikla z toho nieveľmi príjemná, zelená brečka. Nechala som to na chvíľku tak. Prebehla som k sivému vlkovi a začala som mu vymývať rany studenov vodou. Teoreticky bol v šoku z bolesti, takže to podľa mňa ani nevnímal. Chudák. Po stole, bolo veľa krvy. Za sebou som zacítila pohyb. Bol to Steaven, ktorý nevydržal pohľad na toľkú krv a začal sa približovať k polomŕtvemu vlkovi aby ho vysal do poslednej kvapky. Schmatla som prvú vec, čo bola po ruke. Bol to nôž. Vrazila som mu ho do hlavy, ale zlomil sa. Neublížil mu, ani ho len neškrabol. Hladne na mňa pozrel.
"Drž si odstup." poslúchol, no stále na mňa hladne pozeral. Rýchlo som schmatl útierku a pristúpila ku nemu. Zaviazala mu oči, aby nič nevidel. Až teraz, som si uvedomila, že nedýcha.
Zasa som sa vrátila ku svojej práci. Brečka v hrnci bola ešte stále horúca. Chytila som teda hrniec, otvorila okno a položila ho na parapetu. Vymyla som vlkovy ešte pár posledných rán. Znova som vzala hrniec s brečkou do rúk, zavrela okno kývnutím hlavy a položila ho na kredenc. Pozrela som na zombieka ktorý stál opretý o stenu s obviazanými očami. Mala som obavy, ale po tie kusy látok čo som používala ako obklady som musela ísť osobne. Schmatla som zombieka za ruku a začala ho ťahať po schodoch hore do podkrovia. "Kam ma to vedieš?" vydýchol a rýchlo sa znova nadýchol. "Tu môžeš dýchať, sme v podkroví. Sem sa pach krvi nedostane. Musela som ťa sem zobrať so sebou, nemôžem predsa dovoliť aby si ho vycical." otvorila som skrinku. "A navyše budeš mi nápomocný. Odviaž si tú útierku z očí a chytaj." urobil tak, ako som mu povedala. Hodila som mu kusy látok, ktoré mali slúžiť ako obklady. Chytil ich. "Načo mi to dávaš?" nechápavo pozeral raz na mňa a raz na kusy látok vo svojich rukách. "Keď už si tu, aspoň mi pomôžeš. Poď za mnou." zavrela som skriňu. Rozbehla som sa dole schodami. Zastavila som sa pri hrnci s brečkou. Už v tom boli hodené obklady, ktoré chytili tú brečkovú farbu. "Ako si vedel...?" začala som otázku ale potom som nad tým mávla rukou. Preniesla som hrniec na stôl a začala vyberať obklady. Dávala som ich vlkovi na rany. Steaven ma pozoroval. "Zaviaž si oči a prestaň dýčhať!" rozkázala som keď som si uvedomila nebezpečenstvo. Vlk, už mal na ranách liečivé obklady.
Prevrátil oči "Niesom neovládateľný. Viem sa ovládať." "O tom mám isté pochybnosti. Hladne si pred nedávnom pozeral na toho vlka. Zlomila som na tvojom xichte môj obľúbený nôž." Chytila som nôž, z ktorého polovica chýbala. Nahodil ospravedlňujúci výraz. Odsunula som si stoličku od stola a sadla som si na ňu. Vážne som na neho pozrela. "Tak, myslím si, že by si mi mal povedať, čo tu vôbec robíš."
Zatváril sa nevinne "Kedy prídu tvoji rodičia?" Zamračila som sa. "Čo chvíľa, by mali prísť a pochybujem, že budú nadšený ak tu nájdu upíra." Teraz sa zamračil aj on. "Mám pocit, že nás vodíš za nos. Neviem prečo nás tu tak veľmi nechceš, ale my na to prídeme."
Prudko som sa postavila. "Pravda je príliš krvavá. Aj na upíra." Ukázala som na dvere.
Pochopil to gesto a kývol hlavou na znak súhlasu. Vtom som si na niečo spomenula. "Hoci si upír, zachránil si ho, keď som ja nemohla. Za to ti ďakujem." Slabo som sa mu poklonila. "To nič nebolo." mávol rukou a zmizol.
Spomenula som si na Guľku a aj napriek ranenému vlkovi, ktorý sa mohol, čo chvíľa prebrať som sa rozbehla na miesto, kde sa s Guľkou obyčajne stretávame. Nebola tam, stále tam nebola a mňa zastihol prudký nával beznádeje. Ako je možné, že tu nieje? Čo sa jej mohlo pre boha stať?
Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzdchu, aby som si prečistila hlavu. Rozhodla som sa, že na ňu počkám doma. Vždy sa predsa vrátila.
Doma som mala iné starosti ako s Guľkou. Tieto starosti som mala vďaka sivému vlkovi, ktorý sa tak ľahkomyselne nechal napadnúť polárnou medvedicou. Prebral sa z agónie bolesti. Chcel zoskočiť zo stola a utiecť. Rýchlo som ho pritlačila naspäť ku stolu. Chcel ma pohrýzť.
"Lllianoe de wais." zavrčala som na neho a on sa zarazil. Prestal vrčať, pokúšať sa ma pohrýzť a aj všetko ostatné naznačujúce jeho nepriateľstvo. I tak bol však nepokojný.
"Vidím, že chceš odísť. Vyčkaj." prehovorila som po chvíli a pustila ho. Dala mu dole obklady, pod ktorými sa mu rany začali hojiť. Jeho rany sa hojili rýchlo. Rýchlejšie ako by sa hojili normálne.
"Máš dobrú regeneračnú schopnosť. Takto rýchlo sa regenerujú iba vlkodlaci." Pri tom poslednom slove sa strhol. Znova na mňa začal vrčať.
"Kurnik, ja ti zachránim kožu a ty sa ku mne správaš akoby som ťa ja chcela zabiť. Pche a to som ti chcela dať aj nažrať." frfľala som a otvorila som chladničku s mäsom. Z jednej z igelitiek som vytiahla kus mäsa. Hodila som ho ku vlkovi na stôl. "Buď rád, že som to čo som. Nájsť ťa niečo iné ako som ja, si po smrti." zamumlala som a vyšla po schodoch smerom do podkrovia. Z kuchyne som počula ako ten sivý vlk je mäso, čo som mu dala.
Po štvrť hodine som začula vŕzganie schodov. Prekvapene som pozrela na sivého vlka, ktorý po nich vošiel až sem, do podkrovia. Zastal a múdrymi očami na mňa pozeral. "Potrebuješ niečo? Bolí ťa snáď niečo?" začala som sa vypytovať starostlivo a už som bola na nohách. Pribehla som ku nemu. Začala som kontrolovať rany, ktoré už boli zahojené. "Ty si zázrak prírody." vydýchla som prekvapene. Chcela som ho poškrabkať za ušami, ale ruku som zastavila tesne nad jeho hlavou. "Môžem?" opýtala som sa a sivý vlk prikývol. Teda aspoň ja som to tak pochopila. Ako súhlas. Začala som ho teda hladkať po hlave a škrabkať za ušami. Sadla som si pred neho. "Nevidel si po ceste bielu líšku? Veľmi sa podobá na guľu." prehovorila som po chvíli a on na mňa pozrel múdrymi očami, ktoré mi vraveli "Nie, nevidel som ju." Smutne som si vzdychla. "Škoda. Bojím sa o ňu." Sivý vlk sa ku mne pritúlil a ja som pocítila teplo. "Ďakujem" pošepkala som tesne pred tým, ako som upadla do hlbokého spánku.
Sníval sa mi sen. Bola to moja nočná mora, ktorá sa každú noc menila. Stála som v lese, v lese v ktorom som kedysi bývala. Okolo mňa bolo mnoho tých čo som poznala. Môji dvaja bratia a sestra. Naši rodičia, princezná, kráľ, dokonca aj mačkolačica Nao. Všetci pozerali kamsi do ďiaľky. Akoby na niečo alebo niekoho čakali. Boli ostražitý. Zrazu sa objavila hmla a v hmle veľa, veľmi veľa postáv rôznych výšok. Medzi stromami som zbadala Guľku. Rozbehla som sa za ňou, lebo ustráchane kňučala. Snažila som sa ju upokojiť, keď už som bola u nej. Čosi ma chytilo pod krkom. Začalo ma to dusiť.
Skôr ako som si stihla všimnúť tvár, toho čo ma dusil som sa zobudila. Sivý vlk na mňa pozeral unaveným pohľadom.
"Ako sa voláš?" opýtala som sa ho, aby sa na mňa tak prestal pozerať.
V hlave sa mi ozval hlas "Lair."
"Rada ťa spoznávam Lair. Ja som Maya." usmiala som sa, keď som to hovorila nahlas. Znova sa mi v hlave ozval hlas "Ja viem, poznám ťa odkedy si sem prišla." Nechápavo som na neho pozerala, ale ovládla ma únava. Viem už len to, že to, čo som videla ako posledné, bol šedý vlk - Lair.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama